Úvod GEO Bez Jupitera by Zemi každých 50 rokov hrozila apokalypsa

Bez Jupitera by Zemi každých 50 rokov hrozila apokalypsa

Foto: archív

Tisíce rokov je Jupiter akýmsi strážcom Zeme. Vďaka svojim obrovským rozmerom priťahuje kométy a asteroidy, ktoré by inak bombardovali našu modrú planétu. V júli 1994 rozpadnutá kométa Shoemaker-Levy 9, označovaná ako D/1993 F2, začala svoju konečnú cestu k Jupiteru.

Jej rozpadom vzniklo minimálne 20 komét, ktoré do planéty narazili rýchlosťou 225-tisíc kilometrov za hodinu. Ďalekohľady na Zemi zachytili žiariaci oblak šíriaci sa ďaleko do vesmíru, zanechávajúci za sebou na povrchu Jupitera temné pomliaždeniny vo veľkosti zemegule.

Podobný jav bolo možné pozorovať aj v roku 2009. Bez tejto obrovskej planéty by našu Zem ohrozila kométa možno každých päťdesiat rokov. Jupiter je taký obrovský, že by dokázal pohltiť všetky planéty a mesiace slnečnej sústavy a stále by tam bolo dosť miesta. Zmestilo by sa doň približne tisíc zemegulí.

Je obrovský, jeho hustota však nie je veľká. Z veľkej časti ho totiž tvorí vodík a hélium. Na takú obrovskú mäkkú masu je mimoriadne dobre pohyblivý. Jupiter sa otáča takou závratnou rýchlosťou, že v oblasti rovníka sa až vydúva. Rotuje tak rýchlo, že deň tu trvá necelých desať hodín, čo je najkratšie zo všetkých planét.

Jupiter pripomína miniatúrnu slnečnú sústavu. Z jeho 67 doteraz objavených mesiacov sú štyri – Io, Európa, Ganymedes a Kallisto – veľké a jasné, ostatné sú malé a nevýrazné. Každý z mesiacov je pritom úplne iný.

Zem možno v lietadle teoreticky obletieť za necelé dva dni. Ak by sme sa o to pokúsili pri Jupiteri, boli by sme vo vzduchu tri týždne a palivo by sme museli doplniť asi päťdesiatkrát. A to výlučne počas letu – táto planéta totiž nemá pevný povrch, na ktorom by sa dalo pristáť.

Sonda Galileo. (Vizualizácia: archív)
Sonda Galileo. (Vizualizácia: archív)

Jeho nepokojná atmosféra plynule prechádza do plášťa a vo väčších hĺbkach do horúceho jadra. Jupiter vydáva asi o 60 percent viac energie ako prijíma zo slnečného žiarenia. Tá pochádza nielen zo slabo prebiehajúcich termonukleárnych reakcií, ale aj z pomalého zmršťovania planéty.

Jupiter je zaujímavý i pre meteorológov. Vzdušné prúdy ženú rôzne oblačné pásy opačnými smermi rýchlosťou 480 km/h. Blesky sú tam desaťkrát silnejšie ako na Zemi, krúpy dosahujú veľkosť futbalovej lopty. Nachádza sa na ňom aj najväčšia búrka v slnečnej sústave – Veľká červená škvrna. Tento atmosférický jav sa tiahne do výšky 8 kilometrov a pretrváva najmenej tristo rokov.

Príčina jeho červenohnedého sfarbenia dodnes nie je spoľahlivo vysvetlená. Jedna z teórií ho objasňuje kontaktom materiálu s ultrafialovým žiarením, môže však byť za tým aj uvoľňovanie fosforu. Zložitejšie teórie predpokladajú reakcie s viacerými zlúčeninami ako metán či čpavok, ďalší vedci hovoria o sírnej alotropii.

Sonda Galileo bola prvá na obežnej dráhe Jupitera. Od nej sa oddelila menšia sonda, vstúpila do atmosféry planéty rýchlosťou 162-tisíc km/h a jej let trval iba niekoľko minút, kým sa prístroje roztavili. Sonda pritom vpadla do akejsi chemickej továrne: mraky pozostávajú z amoniaku a sírovodíka, pričom dolu je voda.

Hlboké vodné oblaky sú zdrojom divokých bleskov. Ako sa sonda približovala bližšie k povrchu planéty, stúpala teplota i tlak. Asi 160 kilometrov pod horným okrajom mrakov sa kontakt s ňou stratil. Podarilo sa jej tak preniknúť len vonkajším obalom Jupitera a najväčšia planéta slnečnej sústavy tak stále zostáva zahalená rúškom tajomstva.