Hamlet po Brexite

Hamlet po Brexite

Foto: archív

Jazyky spájajú ľudí, ktorí im rozumejú, ale znemožňujú komunikáciu medzi ľuďmi, ktorí ich neovládajú. Už pred hlasovaním o vystúpení Británie z Európskej únie bolo veľmi pravdepodobné, že Spojené kráľovstvo sa len zbaví nepríjemných povinností – najmä poslušne prijímať nekonečné vlny prisťahovalcov, ale zachová si všetky výhody privilegovaného postavenia, ktoré si zabezpečí medzinárodnými zmluvami.

Doteraz boli vzormi podobného riešenia štáty rozličnej veľkosti – napríklad Nórsko, Švajčiarsko či Lichtenštajnsko. Zložitejšie to bude pre zvyšok únie, ktorá odchodom Británie stráca nielen jednu z najsilnejších svetových ekonomík a popredných jadrových veľmocí, ale aj hlavný dorozumievací prostriedok – angličtinu.

Hamletovská otázka po Brexite znie: To speak English, or not to speak English, that is the question. Ešte náročnejším hlavolamom je, ktorý iný jazyk by mal integrovať Európanov. Asi však ide iba o formálny problém, lebo postavenie angličtiny je dnes dané predovšetkým dominantnou pozíciou USA v globálnych i európskych dimenziách.

Aktuálne príhovory vrcholných predstaviteľov najvážnejších európskych hráčov v ich rozmanitých vlastných jazykoch zrejme treba vnímať ako folklórne gestá prechodného trucovania.

Ak by totiž jazykový chaos bol dlhodobejší, tak sa z únie stane medzinárodný diskusný klub niekoľkých krajín, ktoré spolu geograficky nereprezentujú ani celý európsky polostrov ázijského superkontinentu.

V každom prípade treba rátať s rozhodujúcim vplyvom amerických stratégií, v ktorých vznik a doterajší vývoj Európskej únie bol a je jedným z dôležitých projektov, ale dozaista nie jediným scenárom nadchádzajúcich dejinných udalostí.