Umrel muž, ktorý miloval svoj rod – svoju vlasť. Čo viac možno povedať o bývalom primátorovi Bratislavy, poslancovi FZ ČSFR, prvému ministrovi dopravy a spojov samostatnej SR a dlhoročnom poslancovi NR SR za HZDS Romanovi Hofbauerovi? To, že bol výborný parlamentný diskutér, že slová nebalil do zamatu, že veci pomenúval kultivovane pravým menom možno pripísať k jeho dobrým vlastnostiam, ale nad tým všetkým stálo jeho vášnivé srdce, vždy pripravené obhajovať záujmy svojho národa, svojej krajiny.
Roman Hofbauer nielenže prežíval, ale priamo tvoril naše nové dejiny, ktoré mnohí jeho priatelia neskôr nazvali hviezdnymi chvíľami Slovenska. V roku 1990 sa stal prvým ponovembrovým primátorom hlavného mesta Slovenska a poslancom Federálneho zhromaždenia, keď sa aj s jeho prispením naplnila idea samostatnej Slovenskej republiky.
Potom, po roku 1993 patril k najaktívnejším politikom a poslancom Slovenskej národnej rady, neskôr Národnej rady Slovenskej republiky. V ére slovenskej samostatnosti vo funkcii ministra dopravy, spojov a verejných prác budoval svoj rezort „na zelenej lúke“ s vysokým pracovným nasadením. Práve on bol mužom, pod ktorého vedením sa začali budovať prvé kilometre slovenských diaľnic.
Možno ho zaradiť medzi nemnohých vrcholových politikov, ktorí v tých porevolučných časoch horúčkovitej privatizácie z politiky nezbohatli. V politike bol trochu idealistom, trochu filozofom, ale v exekutíve pragmatikom, vzdelaným odborníkom a v občianskom živote dobrým publicistom a vlastencom. Takých zapálených ľudí pre vlasť nebolo medzi jeho rovesníkmi veľa, preto je paradoxné že pred voľbami v roku 2002 sa už preňho (na rozdiel od bohatých podnikateľov) nenašlo miesto na poslaneckej kandidátke Hnutia za demokratické Slovensko.
Onedlho na to z tejto strany odišiel. Motívom jeho odchodu bolo preňho neakceptovateľné konanie Vladimíra Mečiara. Ten bez vnútrostraníckej diskusie odstavil na vedľajšiu koľaj mnoho schopných čestných ľudí v HZDS a zmenil politický kurz predtým štátotvorného hnutia smerom k vstupu dovtedy suverénnej SR do EÚ a NATO, s čím hlboko nesúhlasil. K obidvom zoskupeniam sa staval mimoriadne kriticky vo svojich článkoch a komentároch, ktoré uverejňoval v pronárodnej tlači.
Dnes si málokto spomenie na to, čo predchádzalo rozdeleniu federálneho Československa, koľko úsilia stál maratón rokovaní s českou stranou. Roman Hofbauer nikdy nestál bokom, naopak, intenzívne sa zapájal do týchto procesov. Aj preto bol v roku 1998 ocenený za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky štátnym vyznamenaním – Radom Andreja Hlinku I. triedy. Jeho žurnalistické práce, komentáre a aktuálne politické prejavy postupne vyšli v šiestich knižných publikáciách. Je nositeľom novinárskej ceny Ľudovíta Štúra a ceny Zlaté pero, ktoré pravidelne udeľuje Združenie zahraničných Slovákov v Zürichu.
S Romanom Hofbauerom odišla výrazná postava nášho národného pohybu, signatár iniciatívy Za zvrchované Slovensko, vlastenec a novinár ostrého videnia sveta aj súčasných slovenských pomerov. V jednom zo svojich komentárov citoval rímskeho satirika Petronia: „Čo zmôžu zákony, kde vládnu iba peniaze“ s priliehavým dodatkom, že autor Satirikonu nemohol tušiť, že jeho rečnícka otázka bude aktuálna aj v 21. storočí v štáte zvanom Slovenská republika. Taký bol Roman Hofbauer – v reči priamy, úprimne kritický k svojim a nezmieriteľný, tvrdý oponent voči nepriateľom slovenskej štátnosti. Bude nám chýbať ako človek aj ako politik.
