Už dlho sa nachádzame uprostred tichej studenej vojny, ktorú vedie potravinársky priemysel proti nášmu zdraviu. Na jednej strane frontovej línie sú nadnárodné koncerny, na druhej spotrebitelia, zväčša netušiaci, že biznis je dôležitejší ako ich zdravie.
Ide najmä o pesticídy, ktorých zvyšky konzumujeme takmer v každej potravine, a geneticky modifikované plodiny, často upravené práve v prospech hojnejšiemu používaniu pesticídov.
„Nepriateľské“, Západom sankcionované Rusko má pritom paradoxne šťastie: vzhľadom na svoju obrovskú rozlohu poľnohospodárskej pôdy sa možno onedlho stane hlavným svetovým producentom čistých potravín. Dlhoročné sankcie mu v tomto ohľade skôr prospeli, ako ublížili.
Čím západnejšie smerujeme, tým viac chémie nachádzame v pôde aj poľnohospodárskych produktoch. Spojené štáty americké sú v tomto zmysle skutočný raj pre producentov hnojív, postrekov i pre agrobiznis vo všeobecnosti.
V krajine, ktorá si kedysi zakladala na slobode médií, platí už niekoľko rokov ag-gag, takzvaný náhubkový zákon, týkajúci sa veľkých poľnohospodárskych koncernov. Novinári nesmú ani vidieť, nieto ešte fotografovať ich výrobné linky.
Toto opatrenie sa týka predovšetkým mäsopriemyslu. Agropriemysel dokonca minulý rok presadil zrušenie povinného uvádzania informácií na baleniach mäsa. Podľa zasvätených je za tým dovoz lacného a nekvalitného mäsa predovšetkým z krajín tretieho sveta.
Nevábne pôsobiaca hmota sa pred predajom jednoducho upraví tak, aby vzbudzovala dojem kvalitného mäsa. Nejde však len o mäso. Extrakty z geneticky upravenej kukurice a sóje sa nachádzajú takmer v každom jedle, predávanom bez nálepky „organic“ alebo „home grown“.
Európska únia, tradične posadnutá rôznymi reguláciami a zákazmi, stojí niekde na polceste. Neodvažuje sa vzoprieť USA, na druhej strane tu však majú pomerne silný vplyv rôzni zelení aktivisti. Pozitívom je zákaz dvoch karcinogénnych pesticídov Amitronu a Isoproturonu, ktoré okrem iného narúšajú aj činnosť štítnej žľazy a spôsobujú neplodnosť.
Vráťme sa však k Rusku. Bývalá obilnica Európy sa od 70. rokov 20. storočia postupne menila na importéra americkej pšenice. Za čias prezidenta Jeľcina bola absurdná premena dokonaná – Rusko zachvátilo nadšenie pre všetko západné a stalo sa hlavným odbytiskom nebezpečných priemyselne produkovaných potravín.
Na druhej strane tradičné plodiny, ktoré sa tam urodili, boli neporovnateľne zdravšie ako na Západe. Produkcia chemického priemyslu totiž zriedkavo putovala do pôdy, a teda aj do plodín.
Po nástupe Západom nenávideného Vladimira Putina nastal obrat. Počas desaťročia dokázal krajinu v tejto oblasti presmerovať na druhý koniec pomyselného spektra. Pred uvalením západných sankcií, teda v rokoch 2011 až 2013, exportovala Moskva ročne priemerne 23 miliónov ton obilnín.
Rusko, Ukrajina a Kazachstan spoločne pokrývali 19 percent cezhraničného obchodu s obilím a 21 percent vývozu pšenice, čím zosadili z trónu bývalého najväčšieho exportéra, Spojené štáty.
Sankcie tento nový ruský trend ešte podporili. Namiesto toho, aby krajinu ekonomicky zničili, podnietili rozvoj domácej poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie. Rusko sa tak pomaly mení na veľmoc organických a zdraviu skutočne prospešných potravín.
V roku 2020 Rusko prakticky dosiahlo potravinovú sebestačnosť. Znamenalo to ďalšie oslabenie Spojených štátov, ktorých dominancia okrem iného závisí aj od globálneho systému obchodných zmlúv.
