Celú sezónu neúnavne brázdia slovenské lesy, no na vlastné oči ich zazrie málokto. O ich prítomnosti a práci svedčí dvojfarebné značenie na stromoch, vďaka ktorému sa v lese nestratíme.
Značkári turistických trás ročne obnovia až päťtisíc kilometrov chodníkov. Vo svete nám spolu s Českom patrí jednoznačné prvenstvo. V nijakom inom štáte nie sú hory tak dokonale a prehľadne vyznačené turistickými značkami ako naše. O ľuďoch, vďaka ktorým sa môžeme týmto prvenstvom pýšiť, sa však už hovorí oveľa menej.
Dlhoročná tradícia
Preto sme sa vybrali do dedinky Budča neďaleko Zvolena, kde na nás čaká dlhoročná značkárka, ktorá tunajšie hory pozná ako svoju dlaň. Berie nás na jednu z najobľúbenejších destinácií v Kremnických vrchoch – skalný hríb Čertova skala. Smerovník na parkovisku nás naviguje po zelenej trase.
V našich lesoch však okrem zelenej natrafíte aj na červenú, modrú či žltú značku. Tvar, farbu, veľkosť či umiestnenie značky určuje vyhláška. Smernica o jednotnom značení turistických trás existuje takmer 60 rokov, no značkovanie je omnoho staršie.
„Sitniansky turistický klub zriadil turistickú útulňu pri štôlni Gedeón v Hodruši a tu v roku 1874 vyznačkovali prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska. Postupne vznikali ďalšie značky, najmä v podhorí Tatier a okolí Modry,“ vysvetľuje cestou lesom predsedníčka Sekcie značenia Klubu slovenských turistov Eva Škutová.
Značky dlho neboli jednotné a každý si ich maľoval, ako sa mu zachcelo. Zlom nastal po vzniku Česko-Slovenskej republiky. „Bol to rozkvet značkovania. Hovorí sa, že už v roku 1938 bolo na území bývalého Česko-Slovenska 40-tisíc kilometrov vyznačených chodníkov.“
DNES JE NA SLOVENSKU VYZNAČENÝCH VIAC AKO 15-TISÍC KILOMETROV TURISTICKÝCH CHODNÍKOV. PRIBLIŽNE TAKÁ VZDIALENOSŤ DELÍ NÁŠ MALÝ ŠTÁT OD ANTARKTÍDY.
Ak ste si doteraz mysleli, že značkovanie je prechádzka ružovým sadom s plechovkou farby v ruke, ste na omyle. „Každá turistická trasa sa musí raz za tri roky obnoviť. Žlté kovové smerovníky vyžadujú zasa rekonštrukciu každých šesť rokov. Keď ideme značkovať, berieme si nielen farbu, ktorou je chodník značený, ale aj bielu, slúžiacu na zviditeľnenie.
Okrem toho nosíme aj kaki farbu a zatierame ňou už nepotrebné značky. V ruksaku nesmú chýbať tenké štetce a drôtená kefa na očistenie starej značky,“ hovorí Škutová a zastavuje sa pri bielo-zelenej pásovej značke.
Bezpečne do cieľa
To však stále nie je všetko, čo značkári potrebujú: „Keďže turistický chodník lemujú nie vždy iba buky s krásnou hladkou kôrou, nosíme so sebou aj obojručný tesársky nôž. Pomôže nám orezať miesto na značku na drsnej kôre duba či brezy.
Niekedy sa cítime ako lesníci, pretože si nosíme aj pílku na zrezanie konárov zakrývajúcich značku. Takisto si berieme aj veľké záhradné nožnice a zostriháme všetky kríky, ktoré trčia a zavadzajú na chodníku.“
KAŽDÝ ZNAČKÁR OBNOVÍ ZA ROK PRIEMERNE 15 AŽ 20 KILOMETROV.
„Na Slovensku máme 40 značkárskych komisií. Niektoré majú 20 členov, iné iba dvoch. Tam, kde je ich menej, musia pokryť väčšiu plochu. Keďže to nie je práve zárobková činnosť, musí vás to naozaj baviť. Na Slovensku pôsobí približne 400 vyškolených a aktívnych značkárov.“
Tými najvýkonnejšími sú podľa Škutovej čerství dôchodcovia. „Ešte stále vládzu a majú veľa času. Môžu chodiť značkovať aj cez týždeň, nie iba cez víkend, preto toho stihnú viac a vedia sa zladiť s počasím.“ Slovenskí značkári po páde komunizmu dlhé roky bojovali o peniaze, pretože štát na ich činnosť akosi zabudol.
„Boli to dlhé roky chodenia, prosenia a vysvetľovania. No podarilo sa to a dnes na správu chodníkov dostávame približne 80-tisíc eur. Aj vďaka tomu sa naša krajina môže pýšiť prepracovanou sieťou chodníkov, ktoré každoročne navštívia státisíce turistov. Značky im pomáhajú, aby sa bezpečne dostali do cieľa.“
Naše a české lesy sú popretkávané mnohými turistickými trasami, ktoré právom môžeme nazývať najlepšie na svete. „Ani také turistické veľmoci ako Rakúsko, Francúzsko či Švajčiarsko ich nemajú tak dokonale a prehľadne vyznačené. V našich lesoch sa nestratíte, ani keď nemáte mapu,“ uzatvára rozprávanie pri Čertovej skale Škutová.
Čo hovoria farby?
Mnoho ľudí si myslí, že farby svedčia o náročnosti trasy ako v prípade lyžiarskych zjazdoviek. Nie je to tak. Medzi farbami však existuje hierarchia.
Červená – Označené sú ňou najdôležitejšie a najdlhšie trasy. Patria sem hrebeňovky, trasy mimoriadneho významu či diaľkové trasy. Najdlhšia červená trasa je Cesta hrdinov SNP, ktorá sa začína na Devíne a končí sa na Dukle, čo je približne 760 kilometrov. Sú fyzicky najnáročnejšie.
Modrá – Ide o významnejšie stredne dlhé trasy, často prechádzajú dlhšími dolinami či bočnými hrebeňmi.
Zelená – Značia sa ňou miestne trasy väčšinou v jednom okrese a kratšie trasy.
Žltá – Značia sa ňou spojky, najkratšie úseky alebo skratky. Tieto značky spájajú napríklad červenú s modrou, aby ste prešli z jedného hrebeňa na druhý alebo sa rýchlo dostali v prípade búrky niekam do bezpečia.
