Takmer tri štvrtiny Slovákov vraj podporujú členstvo Slovenska v EÚ a väčšina dospelých obyvateľov nášho štátu údajne súhlasí aj s členstvom v NATO. Tvrdí to mimovládna organizácia Inštitút pre verejné otázky (IVO), vedená politológom Grigorijom Mesežnikovom, na základe reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky. S členstvom Slovenska v EÚ malo súhlasiť až 73,9 percenta Slovákov z viac ako tisícky respondentov, so zapojením do Severoatlantickej aliancie 58,2 percenta.
Inštitút zaklincoval svoje “zistenia” tvrdením, že EÚ má podporu aj u bezmála polovice voličov a sympatizantov strany Kotleba-ĽSNS a členstvo v NATO schvaľuje 30 percent z nich. Pritom je známe, že stúpenci kotlebovcov sú v drvivej väčšine negatívne vyhranení tak proti únii, ako aj aliancii. Ich náklonnosť k strane je z veľkej časti motivovaná práve tým, že ĽSNS vo volebnom programe sľubuje, že ak získa moc, Slovenskú republiku postaví proti diktátu Bruselu a už dnes zbiera podpisy za vystúpenie z NATO, ktoré označila za zločinecký pakt.
Nevedno, akou metódou Mesežnikovov inštitút prieskum vykonával, ale zverejnené čísla sú už na prvý pohľad nedôveryhodné a zaváňajú propagandou Bruselu a aliancie. A to ani zďaleka nie je prvý prípad, keď sa IVO pokúšalo manipulovať verejnú mienku šírením klamstiev a svetoobčianskej propagandy, financovanej zo zahraničných zdrojov. Robí to už celé roky za masívnej podpory mainstreamových médií.
Je pritom pikantné, že Grigorij Mesežnikov, imigrant exotického pôvodu z bývalého ZSSR a dnes vehementný obranca demokracie amerického typu a kapitalistického systému, od roku 1981 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu Univerzity Komenského v Bratislave.
Po revolúcii v roku 1989 – v absolútnom rozpore so svojou predchádzajúcou činnosťou – začal podporovať systém, proti ktorému dovtedy ideologicky bojoval. Najprv pracoval v americkej Národnej nadácii pre demokraciu. Tá mu zabezpečila študijný pobyt vo Washingtone, kde sa vyškolil, ako ovplyvňovať politické procesy vo vyspelej demokracii. Nadobudnuté poznatky neskôr využil v spomínanom inštitúte, ktorého zmyslom bolo a je „tvoriť“ verejnú mienku a zasahovať do slovenskej politiky v záujme USA a globálneho kapitálu.
Grigorij Mesežnikov nie je jediný, koho nežný prevrat vyniesol do politických a spoločenských výšin. Po revolúcii sa vyrojili celé zástupy ľudí s mimoriadne vyvinutou schopnosťou profitovať v každom režime. Topgaléria prevracačov kabátov by mohla byť oveľa širšia, nám však postačí ich vzorka, poukazujúca na to, že ak sa týmto ľuďom dnes darí rovnako, či dokonca lepšie ako predtým, súčasný režim zrejme nebude morálnejší, než bol bývalý. V každom prípade si ani jeden z nich nemôže zaspievať hymnus Nežnej revolúcie od skupiny Team Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár…
Mikuláš Dzurinda – Po novembri 1989 prominentný člen KDH, neskôr šéf SDK, SDKÚ a dvojnásobný premiér, známy antikomunistickými názormi. Jeden z najservilnejších proamerických politikov na Slovensku za študentských čias napísal báseň Pomník vďaky, oslavujúcu Víťazný Február, a je autorom aj ďalších angažovaných textov v prospech komunistického režimu, zverejnených v almanachu Mladosť stredoškolákov Strednej priemyselnej školy Spišská Nová Ves v roku 1973.
Ľubomír Feldek – Aktívny funkcionár ZO KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v roku 1982 uverejnil v týždenníku Nové slovo báseň Odkaz Leonida Iľjiča, venovanú zosnulému sovietskemu vodcovi Brežnevovi, ktorú možno zaradiť medzi najangažovanejšie diela komunistickej propagandy po roku 1948. O sedem rokov neskôr po jej napísaní na revolučnej tribúne žiadal zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany, v roku 1992 napísal báseň s názvom Dobrú noc, moja milá, v ktorej označil ministra a spisovateľa Dušana Slobodníka, ktorý ako politický väzeň prežil niekoľko rokov v sovietskom gulagu, za esesáka.
Eduard Kukan – Kariérny diplomat, absolvent moskovskej diplomatickej školy, prominentný člen komunistickej strany, pred rokom 1989 pôsobiaci na lukratívnych diplomatických postoch (napríklad od roku 1977 vo Washingtone). Vo zväzkoch ŠtB vedený ako spolupracovník tajnej služby pod krycím menom Skopec, po revolúcii vyslanec SR pri OSN v New Yorku, trojnásobný minister zahraničných vecí SR, popredný propagátor vstupu SR do NATO, pravicový politik, europoslanec.
Marián Labuda – Pred novembrom 1989 jeden z najobsadzovanejších hercov v ČSSR na revolučnej tribúne v mene kolegov zakričal vetu „Komunisti zneužili naše tváre!“ Nedodal, že za toto zneužívanie si nechal veľmi dobre zaplatiť, keďže v tých časoch patril medzi najlepšie zarábajúcich umelcov. Nevedno, či to tiež boli komunisti, čo zneužili jeho hlasivky, keď v roku 1968 naspieval vulgárnu skladbu „Pichni“. Hoci sa tento výtvor, ktorý rozhodne nebol v súlade s morálkou socialistického umelca, masovo šíril na magnetofónových páskach, režim svojho obľúbenca nijako nepostihol. Za posledných 28 rokov sa prejavoval ako agilný antikomunista a stúpenec pravicovej politiky.
Milan Lasica – Za socializmu spolu s Júliusom Satinským (s výnimkou krátkeho dištancu po roku 1968, keď nesmeli účinkovať v Bratislave, no mohli v Brne) jeden z najobsadzovanejších televíznych a filmových hercov v bývalom Československu, režisér, v roku 1977 podpísal tzv. antichartu, po roku 1989 extrémne preferovaný umelec, ktorému médiá vytvárajú imidž bývalého disidenta, dnes verejne prezentuje svoju liberálno-pravicovú, silne protikomunistickú orientáciu.
Magda Vášáryová – Jedna z najznámejších hereckých tvárí normalizačného režimu, uprednostňovaná v divadle, filme a televízii, signatárka anticharty, po nežnej revolúcii ostrá kritička porazeného režimu, založila a viedla proamericky orientovanú Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, bola veľvyslankyňou SR v Rakúsku a Poľsku, viacnásobnou poslankyňou za pravicovo-liberálnu SDKÚ.
Miroslav Kusý – V 50. a 60. rokoch jeden z vrcholových členov KSS, plodný autor učebníc a kníh propagujúcich marxizmus-leninizmus, vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS, a to aj po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy – až do jari 1969, kým ho neodvolalo iné krídlo komunistickej strany, dnes politológ vydávajúci sa za exdisidenta, prezentujúci sa v médiách fanatickým antikomunizmom.
Marián Leško – Pred aj po roku 1989 novinár, komentátor, publicista, vyštudoval marxizmus a vedecký komunizmus, ktorý niekoľko rokov prednášal ako odborný asistent. Od roku 1982 bol vysokým nomenklatúrnym kádrom bývalého režimu – redaktorom týždenníka Ústredného výboru KSS pre politiku, hospodárstvo a kultúru Nové slovo, po roku 1989 prešiel školením v USA, po ktorom sa z neho stal politický komentátor v službách antikomunizmu – pôsobil v denníku Pravda, kde bol mesiac aj šéfredaktorom, spolupracoval s antikomunistickým Rádiom Slobodná Európa, po roku 1996 bol redaktorom a komentátorom denníka SME, neskôr týždenníka Trend, svoju ponovembrovú pravicovosť pravidelne predvádza aj na televíznej obrazovke, najnovšie v relácii TV JOJ Sedem.
Ján Štrasser – Básnik, esejista, autor mnohých prorežimových článkov a textov popmusic, podpredseda ZO KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, signatár anticharty, po roku 1989 pravicovo-konzervatívny a militantne antikomunisticky sa prezentujúci publicista.
