V poradí tretia maďarská agresia proti Slovensku, známa ako Malá vojna, sa začala 23. marca 1939. Táto udalosť bola pre slovenskú historiografiu dlhý čas tabu, lebo tvorila súčasť dejín prvej Slovenskej republiky. Ani dnes nie sú názory na agresiu starú osemdesiat rokov jednotné.
Väčšina renomovaných slovenských historikov považuje vpád maďarskej armády na naše územie za vyústenie revizionistickej koncepcie obnovy pôvodných hraníc Uhorska všetkými maďarskými vládami medzi dvoma vojnami. Nájdu sa však aj historici, ako František Cséfalvay, ktorí túto koncepciu popierajú a maďarský útok hodnotia ako ozbrojený incident lokálneho významu.
Podľa Cséfalvaya je „základnou premisou mnohých prác o Malej vojne heroizácia slovenského postoje proti Maďarsku a odsúdenie maďarskej politiky a všetkého čo je maďarské.“ Tento pracovník Vojenského historického ústavu považuje aj pomenovanie Malá vojna za mýtus, ktorý vniesli do povedomia slovenskej verejnosti novinári a medzi inými aj uznávaný historik Ladislav Deák.
Cséfalvayovo bazírovanie na pomenovaní maďarskej agresie proti Slovenskému štátu z roku 1939 je marginálne ba smiešne, najmä ak to bol Maďar, profesor Balázs Mihály, ktorý napísal stať Szlovák-magyar „kisháború“ (Slovensko-maďarská „malá vojna“).
Odmyslime si politicky ničím nepodložené tvrdenie, že Maďarsko chcelo ozbrojeným, tzv. malým riešením, iba upraviť severné hranice, že nechcelo obsadiť Slovensko až po Poprad (lebo vraj maďarské pramene o tom nehovoria) a sústreďme sa len na fakty a vyhlásenia maďarských politikov, ktoré predchádzali udalostiam spred roka 1939.
Gróf István Bethlen, politik a blízky priateľ Miklósa Horthyho vyslovil pamätnú myšlienku: „Maďarský národ, ktorého je za hrsť a ktorý sa pred tisíc rokmi usadil v strede dunajskej kotliny, je svojou geografickou polohou predurčený na to, aby v tomto priestore zaujal vedúce postavenie… Sme odhodlaní tento problém vyriešiť natrvalo! Ak je to možné mierovými prostriedkami, a ak nie, tak silou!“ Teda ak to inak nepôjde – obnoviť veľké Uhorsko vojnou.
Po vzniku samostatného Slovenska 14. marca 1939 Maďarsko uznalo Slovenský štát de facto et de iure už večer v ten istý deň. Ale už 23. marca 1939 vtrhli nadránom bez vyhlásenia vojny na naše územie jednotky maďarských honvédov tromi prúdmi z okupovaného územia Podkarpatskej Rusi.
Vyvrcholením agresie bolo bombardovanie Spišskej Novej Vsi 24. marca, pri ktorom zahynulo 13 ľudí a 17 bolo zranených. Našťastie straty neboli veľké, pretože maďarská letecká operácia bola z vojenského hľadiska totálnym zlyhaním.
Leteckých útokov sa malo podľa rozkazu zúčastniť 36 bombardovacích lietadiel typu Junkers Ju 86 a 27 stíhačiek Fiat CR-32, ale nad Spišskú Novú Ves doletelo len 10 bombardérov. Jeden letecký pluk nemal čas stroje natankovať a vyzbrojiť, k inému sa rozkaz ani nedostal, niektoré stíhačky uviazli pri štarte v blate a niektoré posádky zablúdili.
Priam groteskný bol prípad majora Eleméra Kovácsa, ktorý si zabudol vziať mapu a navyše až počas letu zistil, že nemá spojenie. Jeho posádky zostali bez velenia a on sám sa akcie zúčastnil len ako divák. A tak sa plánovaný mohutný úder zmenil takmer na frašku.
Zákerný pozemný i letecký útok vyvolal veľkú vlnu odporu a odhodlanie Slovákov brániť vlasť a vyhnať agresora. Konflikt sa skončil na nátlak Nemecka a uzavrel s tým, že Slovensko na základe protokolu o novej hraničnej čiare Maďarsku odstúpi časť východoslovenského územia s približne 40 000 obyvateľmi.
