Verejnosti je známe, že Andrej Kolesík je druhé volebné obdobie poslancom NR SR za Smer-SD. Ale už menej sa o ňom vie, že je nepoliticky zvoleným prezidentom Asociácie športových klubov Inter Bratislava. Na mladého človeka celkom slušný výkon, ku ktorému sa dopracoval sám svojimi schopnosťami a činorodým prístupom k životu. Na kandidátke strany je aj dnes, pred parlamentnými voľbami 2016.
Hovorí, že mal krásne detstvo, lebo vyrastal v úplnej rodine s mamou, otcom i starými rodičmi v Dechticiach pri Trnave. Jeho detstvo malo vôňu malín a višní, bolo spojené s pocitom voľnosti, s lapajstvami dedinských chlapcov a pasením husí starej mamy v čase prázdnin.
Bol vraj bezproblémové dieťa. Ako žiak základnej školy mal šťastie na dobrých učiteľov slovenčiny a dejepisu, ktorí mali blahodarný vplyv na jeho detskú zvedavosť, vyvolali v ňom záujem o knihy. Ucelenejší pohľad na svet nadobudol na cirkevnom Gymnáziu Angely Merici v Trnave.
Bola to podľa neho kvalitná stredná škola, s ktorou Andreja viažu aj úsmevné spomienky, napríklad keď pri príchode do školy merali rádové sestry študentkám dĺžku sukní, ktoré museli mať predpísanú dĺžku. Na gymnáziu nastal u neho odklon od humanitného zamerania k prírodovedným predmetom.
Bavila ho matematika, chémia, fyzika, geografia. Mali tam skvele vybavené laboratóriá, aké im študenti štátneho gymnázia mohli iba závidieť. Výhodou štúdia na tomto gymnáziu vraj boli dni voľna počas cirkevných sviatkov, keď sa chodilo do kostola a vyučovanie odpadlo.
Do politiky zo školských lavíc
Záujem o prírodné vedy ho priviedol na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy. Bolo to v roku 2000, keď sa na vysokých školách začala móda pravicových názorov. Andrej si na to spomína takto:
„Do popredia sa dostával individualizmus. Keď je niekto šikovný, nemá sa obzerať vpravo, vľavo, a už vôbec nie za seba, musí ísť tvrdo za svojím cieľom. Bolo to obdobie, keď boli hviezdnymi pravicovými politikmi Dzurinda s Miklošom. Ja ako chlapec z dediny som mal prirodzené sociálne cítenie, bol som orientovaný ľavicovejšie, čo sa vtedy na škole nenosilo.“
Naozajstný dotyk s politikou prišiel až v roku 2002.
Stalo sa to tak, že Andrej Kolesík našiel v škole na nástenke oznam o možnosti stať sa stážistom v parlamente. Zaujalo ho to, opísal si údaje, poslal do NR SR životopis a motivačný list a vybrali ho.
V tom čase bol pretlak právnikov a ekonómov, ktorí sa zaujímali o ústavnoprávny či o finančný výbor, ale on sa primárne zaujímal o stáž vo výbore pre životné prostredie a pri pohovore všetkých študentov módneho práva vraj strčil do vrecka.
Politická strana Smer – tretia cesta bola vtedy prvýkrát v parlamente, čo mu imponovalo. Robert Fico bol mladý politik, program jeho strany mu pripadal nový, svieži ako závan čerstvého vzduchu. Okrem toho v parlamente pôsobilo viacero mladých poslancov Smeru, napríklad jeho konškolák Róbert Madej, takže sympatie k tejto ľavicovej strane sa postupne premenili v konkrétnu spoluprácu. Bol to prirodzený, kontinuálny vývoj, ako sa z dvadsaťročného študenta stával politik.
Ficov kindermanažment
Keď sa v roku 2004 pripravovali voľby do Európskeho parlamentu, požiadali ho ľudia zo Smeru o organizačnú pomoc v kampani. Pre mladého človeka to bola obrovská výzva – tam, vo volebnom štábe získaval Andrej ostrohy, naberal prvé politické skúsenosti.
O rok neskôr sa už ocitol v centrále Smeru u šéfa strany s poverením pracovať na úseku organizácie a komunikácie so straníckymi štruktúrami. V roku 2006 zažil pred parlamentnými voľbami ozajstnú profesionálnu volebnú kampaň po boku predsedu Smeru Roberta Fica. V tíme okrem neho pracovala aj vtedajšia hovorkyňa strany Silvia Glendová a žartovne ich oboch volali „Ficov kindermanažment.“ Z pohľadu mladého človeka to boli vzrušujúce týždne a nezabudnuteľné zážitky.
Po voľbách sa Andrej Kolesík stal predsedom mládežníckej organizácie Smeru.
V tom období mala každá relevantná politická strana svoju organizáciu mládeže – silné zoskupenie mladých mala ODM, z ktorej vzišiel Ivan Mikloš, KDH malo Kresťansko-demokratickú mládež Slovenska atď.
Mládežnícke organizácie súperili medzi sebou, ale nevystupovali proti sebe ako nepriatelia. Podľa Andreja Kolesíka sa v posledných rokoch vzájomné vzťahy začali zhoršovať. A dnes je to len o tom, kto vyrobí urážlivejšiu samolepku na Fica, alebo kto dokáže politického protivníka viac osočiť, len aby mal fotku na titulke denníka SME.
„Situácia sa úplne zvrhla s príchodom mladých liberálov Sulíkovej strany SaS. Vtedy som si povedal, že na tomto sa zúčastňovať nebudem – stratil som etos dôvery k mladým. Zdá sa mi, že sa vytratili priateľské vzťahy, že sa objavili nezdravo ambiciózni ľudia a začal sa tvrdý boj o akúkoľvek pozíciu v strane. Žiaľ, nedeje sa to len v mládežníckych organizáciách pravicových strán, ale aj v tej našej, ľavicovej… “
Aký je ľavicový politik Kolesík dnes?
„Čím som starší, tým som pragmatickejší,“ hovorí a dodáva: „Vychádza to zo skúseností. Ako celkom mladý, začínajúci človek som chcel všetko odrazu zmeniť, ale časom som zistil, že to nie je také jednoduché, že veci sa podmieňujú, že keď zmeníš jednu vec, zmení sa celá kopa ďalších vecí. Je to miera poznania, ktorú človek získava skúsenosťami aj vekom.“
A aké skúsenosti získal Andrej v parlamentných laviciach? Čo ho prekvapilo a aké urobil chyby, ktoré sa ho nepríjemne dotkli? „Nechcem použiť expresívne slová, tak len stručne – prekvapila ma nehorázna miera arogancie, povýšenosti, nekultúry, ktorú do parlamentu vniesla SaS a ‚gang štyroch‘ Igora Matoviča. Bola to absolútna neúcta, pohŕdanie parlamentnými procedúrami, nerešpektovanie základných princípov parlamentarizmu.“
Keď sa pýtame na jeho chyby, odpovedá úprimne a sebakriticky.
„Áno, urobil som jednu chybu, ktorá sa dlhší čas pretriasala a zveličovala v médiách, najmä v denníku SME. Náš poslanecký klub ma poveril úlohou vybrať a navrhnúť nomináciu ľudí do Správnej rady Ústavu pamäti národa.
Bolo to pred tajnou voľbou, ja som tie návrhy s menami kandidátov rozdával, čo zrejme na niekoho upozornenie zachytila redaktorka SME Tódová. Konal som skratovo, poprel som to, za čo som sa na druhý deň ospravedlnil, ale mediálna aféra už bola na svete. Pre SME som bol ako mladý neskúsený poslanec ľahká korisť.
Dlho ma to škrelo, mal som jednoducho povedať pravdu, že lístočky s menami kandidátov pri tajných voľbách sú normálnou praxou v parlamentnom živote a nielen u nás. Zažil som trojmesačnú mediálnu smršť, ako keby som vyvraždil materskú škôlku.
Táto nafúknutá a zveličená ‘kauza’ asi mala viesť k môjmu politickému koncu. Takto to vidím dnes, s odstupom času. Som rád, že nespravodlivosť nezvíťazila a Predsedníctvo Smeru-SD pochopilo okolnosti a dostal som opäť dôveru a miesto na kandidátke. Túto dôveru si vážim.“
Kampaň pred voľbami 2016
Každý, aj nezainteresovaný pozorovateľ vidí, že proti Smeru-SD sa hrá v médiách obrovská presila. Je to daň za vládnutie.
Do politického predvolebného boja sa zapájajú aj mimovládne organizácie, ktoré akoby plnili zadania pravicových strán.
Ako vníma túto neférovú hru kandidát na poslanca za Smer-SD Andrej Kolesík? Jeho odpoveď je výstižná: „Politiku by mali robiť politické strany, nie občianske združenia, a už vôbec nie denníky, novinári. My tu však máme noviny, ktoré prevzali úlohu politickej opozície. Dobre, môžem ich rešpektovať vtedy, keď si založia politickú stranu a keď budú za ňu kandidovať redaktori ako Kern a Tódová. Samozrejme, týka sa to aj rôznych neziskoviek, mimovládok s pochybnými finančným pozadím.“
