V krátkom časovom slede si na prelome augusta a septembra pripomíname dve odlišné historické udalosti, ktoré zmenili smerovanie Slovenska. Kým okupácia cudzími vojskami 21. augusta 1968 spôsobila obmedzovanie slobôd národa a jednotlivca, 1. september 1992 s prijatou Ústavou SR bol začiatkom suverenity slobodného a nezávislého vyznávania národných, kultúrnych a kresťanských hodnôt.
Mnohí politici sa často vyjadrujú k obom udalostiam, nedávno aj k forme slávenia spomínaných dní. Poslanci vládnych strán už dlhodobejšie plánujú povýšiť deň okupácie a odchod sovietskych vojsk na pamätný deň, kým štátny sviatok Deň Ústavy SR by terajšia koalícia najradšej zrušila.
„Za seba hovorím, že nemám problém za to zahlasovať. Ak sa prejdem po ulici hlavného mesta a opýtam sa, čo pre ľudí znamená Deň Ústavy, tak okrem toho, že je deň voľna a deti idú do školy, veľký vzťah k tomu dňu nie je,“ vyjadril sa na margo možného zrušenia štátneho sviatku podpredseda parlamentu Juraj Šeliga.
Názor jednotlivca so zjavnou absenciou pozitívneho vzťahu k štátu, ktorý reprezentuje a ktorý mu poskytol vysokú štátnu funkciu, sa nemôže automaticky spájať s názorom väčšiny. Pripomenutím si Dňa Ústavy sa právnou formou skončilo obdobie “naťahovania sa” s českou stranou, diskusií, kto na koho doplácal, nadradenosti väčšieho národa nad druhým.
Tieto dva sviatky majú veľa spoločného aj s postojom dnešnej vládnej garnitúry na Slovensku so situáciou v Bielorusku. Moc imponuje karieristom menších národov, kde bývajú ľudia za službu svojmu ľudu a prejavy vlastenectva zaznávaní a často aj prenasledovaní.
V minulosti komunisti uprednostňovali stranícke záujmy Sovietskeho zväzu, dnes sa liberáli poddávajú politike USA a Nemecka, ktoré presadzujú imperialistickú moc v Európe a vo svete. Rafinovane im sekundujú politicky orientované mimovládne organizácie a vydavateľstvá, ktoré dané témy vytvárajú, skresľujú, alebo bez racionálneho uváženia šíria ďalej.
