Sankcie sa stali dôležitým nástrojom západnej zahraničnej politiky. Ich cieľom má byť poškodenie krajiny, proti ktorej sú namierené, a to bez toho, aby vytvorili Západu vysoké náklady. Sankcie Európskej únie proti Rusku však tieto požiadavky nespĺňajú.
Ako poznamenáva portál project-syndicate.org, Západ chcel potrestať Rusko. V skutočnosti sa však pripravil o zdroj lacnej energie, ktorá dlhodobo predstavuje hnací motor rastu európskej ekonomiky. Ruský zemný plyn totiž z veľkej časti nahradil skvapalneným plynom z USA a ďalších krajín. Je to pritom jeho drahšia a menej ekologická alternatíva.
Už pred vypuknutím konfliktu na Ukrajine bol LNG štyri- až päťkrát drahší ako ruský zemný plyn, odvtedy sa jeho cena viac ako zdvojnásobila, pripomína project-syndicate.org. Problémom je aj nedostatok LNG terminálov. Ich výstavba trvá často roky, a to pre zdĺhavé schvaľovacie postupy.
Veľkokapacitné terminály sa pritom nachádzajú na pobreží, v pobežných vodách alebo ako plávajúce zariadenia, aby k nim mohli priplávať tankery. Pre vnútrozemské krajiny nie je tento druh dodávok plynu rentabilný, keďže náklady na prekládku a pomocné technológie majú vplyv na cenu plynu obchodovaného na trhu.
Návrat k uhliu
Aj Kremeľ však postupne zatvára kohútiky smerom do Európy a zameriava sa najmä na východné trhy. Zdá sa, že priemyslu v Európe hrozí vážny problém. Niektoré európske spoločnosti už uvažujú o presune výroby do USA, kde sú nielen lacnejšie pohonné hmoty, ale aj veľké dotácie a daňové úľavy.
„Rozhodnutie Európy obrátiť sa chrbtom k ruskému plynu zvýšilo pravdepodobnosť hlbokej hospodárskej recesie. Rastúce ceny plynu – teraz až 14-krát vyššie ako pred dvoma rokmi – vyvolali infláciu a destabilizovali finančné trhy eurozóny,“ píše project-syndicate.org. Stúpa hrozba výpadkov prúdu.
Zúfalé opatrenia, ako napríklad zavedenie cenových stropov a regulovaných taríf, môžu situáciu ešte zhoršiť. Niektoré krajiny sa dokonca vracajú k uhliu. Jedinou možnosťou, ktorú EÚ zjavne nechce zvážiť, je prehodnotenie sankcií. Práve naopak, v decembri 2022 zaviedla embargo na dovoz ruskej ropy s výnimkou pre ropovod Družba a zároveň stanovila cenový strop 60 dolárov za barel.
Európske sankcie pripomínajú americký colný zákon z roku 1930, ktorý podstatne zvýšil dovozné clá na viac ako 20-tisíc druhov tovaru. Tieto clá nielenže nedokázali ochrániť americký priemysel, ale prinútili aj ostatné krajiny k odvetným opatreniam, čím zhoršili hospodársku krízu a podporili nárast politického extrémizmu, najmä v Európe. Aj dnes v mnohých európskych krajinách stúpa podpora krajne pravicových strán.
Dôsledky sankcií by Európania možno zniesli, ak by zabránili vojenskej operácii Ruska. Lenže v skutočnosti únia trpí a ruská vojenská operácia sa nezastavila. Morálne rozhorčenie, akokoľvek oprávnené, by nikdy nemalo diktovať politické rozhodnutia.
Ak by si bruselskí úradníci zachovali chladnú hlavu, chápali by, že odmietanie ruských energií oslabuje globálnu pozíciu EÚ.
Podkopáva jej dôveryhodnosť v oblasti environmentálnej udržateľnosti, keďže sa vracia k odmietanému uhliu, a môže vyvolať globálnu energetickú krízu. Podľa portálu project-syndicate.org pripadá na úniu 11 percent svetovej spotreby energie, hľadanie alternatívnych dodávok preto narušilo celé globálne hospodárstvo.
Na trhu nebol nadbytočný plyn ani ropa, neexistovala primeraná výrobná kapacita, ktorá by kompenzovala výpadok dodávok z Ruska. Svet zrazu čelil ich nedostatku. Predovšetkým Ázia a Latinská Amerika stratili prístup k dodávkam, od ktorých sú závislé.
Poškodená konkurencieschopnosť
Brusel bol presvedčený, že hospodárske a obchodné vzťahy nesúvisia so zahraničnou politikou ani bezpečnostnými hľadiskami. Ukrajinský konflikt však ukázal neprijateľnosť tohto prístupu. Odmietanie ruských energií totiž priamo ovplyvňuje sociálno-ekonomickú bezpečnosť Európy.
Unáhleným rozhodnutím urobila únia veľkú strategickú chybu. Je totiž nezmyselné zavádzať opatrenia, ktoré poškodzujú jej konkurencieschopnosť a globálne postavenie. Bude trvať roky, kým sa zotaví z bezprecedentnej energetickej krízy, ktorú sama vyvolala.
Svoj cieľ – ekonomicky zasiahnuť Rusko – pritom nedosiahla. Predseda ruskej štátnej dumy Vjačeslav Volodin nedávno uverejnil na sociálnej sieti status, v ktorom opísal, ako krajina napreduje aj napriek sankciám.
„V tomto roku Washington a Brusel predpovedali kolaps ekonomiky našej krajiny: infláciu nad 100 percent, výmenný kurz 200 rubľov za dolár, pokles HDP o 25 percent. Ich plány zlyhali. Napriek bezprecedentnému tlaku a uvaleniu viac ako 13-tisíc sankcií proti našej krajine politický systém vytvorený naším prezidentom a ekonomický model prežili.“
„Nezamestnanosť je na historickom minime 3,7 percenta. Inflácia – 12,19 percenta. Na porovnanie: v Poľsku je to 16,1 percenta, v Českej republike 17,2, v Estónsku a Litve 21,4, v Lotyšsku 21,7, v Maďarsku 23,1 percenta. Dokončili sa byty s celkovou rozlohou 100 miliónov metrov štvorcových, čo je historický rekord od čias ZSSR,“ spresnil Volodin.
Rok 2022 bol podľa neho najlepší aj z hľadiska výstavby ciest či úrody poľnohospodárskych plodín: „Zozbieralo sa rekordných 150 miliónov ton obilia. Počas sovietskeho obdobia bola naša krajina dovozcom, teraz sa stala svetovým lídrom vo vývoze pšenice.“ Je zjavné, že sankcie položia na kolená skôr Európsku úniu ako Rusko.
Spojené štáty z nich však jednoznačne profitujú. Podarilo sa im vytlačiť Moskvu z európskeho energetického trhu, o čo sa roky snažili.
Spoločnosti, ktorým sa v Európe drasticky zvyšujú náklady, lákajú na svoje územie veľkými dotáciami. Doterajšie obchodné vzťahy a finančné toky medzi krajinami EÚ a Ruskou federáciou sa po zavedení sankcií presmerovali do USA. Vojenská operácia na Ukrajine tak okrem iného poslúžila dlhodobému zámeru Washingtonu ekonomicky profitovať na úkor Európskj únie a oslabiť ju ako svojho rivala.
