Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako ľudia vstávali pred vynájdením budíka, ak si odmyslíme dedinčanov, ktorých ráno budilo kikiríkanie kohútov? Prvým predchodcom budíka boli pravdepodobne „ohnivé hodiny“ a pôvod mali v starej Číne.
Skladali sa z dlhej paličky zhotovenej zo smoly a pilín, na ktorej bola zavesená nitka so závažím. Palička po zapálení pomaly tlela. Po určitom čase zhorela až po nitku a závažie padlo na kovový podstavec.
Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj svojská metóda starogréckeho učenec Platón, ktorou zvolával svojich študentov na prednášky. Používal vraj na to klepsydru – vodné hodiny. Tri nádoby boli spojené potrubím. Voda z vrchnej nádoby stekala do prostrednej a pri jej naklonení sa rýchlo prelievala do spodnej. Z píšťalky, zabudovanej v stene tretej nádoby, s pískaním vychádzal vzduch vytláčaný vodou.
Leonardovi da Vincimu sa zase pripisuje zostrojenie konštrukcie, v ktorej voda kvapkala z jednej nádoby do druhej. Po dosiahnutí určitej úrovne vodnej hladiny druhá nádoba klesala a uvádzala do pohybu páky, zdvíhajúce nohy spiaceho človeka.
Za prototyp dnešného budíka možno považovať zariadenie, ktoré v roku 1787 skonštruoval Američan Levi Hutchins. Zvoniť však dokázalo len o štvrtej ráno. Až o 60 rokov neskôr získal francúzsky hodinár Antoine Redier patent na mechanizmus, zvoniaci v akýkoľvek zadaný čas.
Historické pramene však pripisujú prvenstvo osmanskému Turkovi al-Asadovi, ktorý zostrojil plne funkčný mechanický budík v roku 1559. Počas priemyselnej revolúcie sa vo veľkých mestách objavila profesia budičov, budiacich ráno ľudí do práce. Zvyčajne im na okná búchali palicami, alebo na okenné tabule strieľali fúkacími paličkami hrach.
