Okolnosti rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a vznik samostatnej Slovenskej republiky (SR) 1. januára 1993 dominovali na odbornom kolokviu s historikmi. Uskutočnilo sa v Knižnici slovenskej štátnosti Slovenského historického ústavu Matice slovenskej v Bratislave.
V úvodnej prednáške historik Bruno Čanády hovoril o federalizácii ako predpoklade vzniku samostatnej SR. Priblížil hlbšie vývojové súvislosti počnúc Pittsburskou dohodou a Martinskou deklaráciou (obe 1918). Tiež Manifest slovenského národa, ktorý viedol k slovenskej autonómii v roku 1938, ústavný zákon o federácii (1968) a ďalšie dokumenty, ktorými sa tvorili podmienky na prechod k samostatnosti Slovenska. Medzi nimi bola aj možnosť referenda.
„O ňom sa začalo hovoriť v októbri 1990. Nastali rokovania, ako špecifikovať vzájomné vzťahy. Referendum nebolo možné, pretože pohľad predstaviteľov oboch strán bol odlišný a ani sa nevedeli zhodnúť na znení referendovej otázky. Preto ústavným zákonom prišlo k rozdeleniu ČSFR. Bolo to najprijateľnejšie riešenie,“ konštatoval politológ Roman Michelko.
Aj historik a poslanec NR SR za SNS Anton Hrnko ocenil, že už 25 rokov máme Slovenskú republiku. Ako účastník niektorých rokovaní s českou stranou uviedol, že konečná dohoda o našej národnej štátnosti sa rodila komplikovane a nielen pomlčkovou „vojnou“.
„Skutočne bol problém, ako z tej federácie vyjdeme. Najväčšie sklamanie pre Slovákov pri delení majetku boli financie a kultúrne dedičstvo. Buďme radi, že sme s Čechmi priatelia a že sú za riekou Morava,“ uzavrel prednášku Hrnko, po ktorej pokračovala diskusná výmena názorov prítomných s historikmi.
