Úvod Ľudia Juraj Jánošík je symbolom vzdoru Slovákov proti útlaku

Juraj Jánošík je symbolom vzdoru Slovákov proti útlaku

Skutočná Jánošíkova podobizeň sa nezachovala. Tvár nášmu národnému hrdinovi však "prepožičal" legendárny Paľo Bielik v druhom filmovom Jánošíkovi z roku 1935. Hoci známeho zbojníka si pred kamerou a v divadle zahrali aj František Kuchta, Michal Dočolomanský a ďalší, asi väčšine Slovákov sa pri spomenutí Jánošíkovho mena vybaví práve Bielikova tvár. (Reprofoto: archív)

Postava zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka je natoľko opradená legendami, až sa zdá, akoby ani nešlo o skutočného človeka, ale len o fiktívneho literárneho hrdinu. Sláva jednoduchého dedinského mládenca prekročila nielen rodnú Terchovú, ale aj celé Slovensko.

Bojovníka za práva pospolitého ľudu veľmi dobre poznajú naši poľskí susedia a popularitu si získal dokonca aj v Maďarsku. Obľúbenosť slovenského Jánošíka v stredoeurópskom priestore možno smelo porovnať s popularitou bájneho Robina Hooda v západnom svete. Na rozdiel od neho však bol Jánošík reálnou historickou postavou, žijúcou na prelome 17. a 18. storočia.

Na vojenskom chlebíku
Historická pravda sa v jeho prípade prelína s množstvom povestí, a tak nielen pre laikov, ale aj pre fundovaných historikov je neraz ťažké odlíšiť skutočnosť od výmyslov. Túto úlohu sťažuje aj fakt, že sa o jeho živote zachovalo pomerne málo presných údajov. Skromné historické materiály, o ktoré sa možno s istotou oprieť, predstavuje predovšetkým matrika a zápisnica zo súdu, obsahujúca jeho výpoveď, ako aj výpoveď jeho druha Uhorčíka.

Juraj Jánošík prišiel na svet v obci Terchová v januári 1688. Presný deň jeho narodenia nie je známy.

Pôsobivá Kulichova socha nad Terchovou zvečnila Jánošíka v jeho rodisku. (Foto: Pavel Kapusta)

Aj keď v mnohých jeho životopisoch možno nájsť 25. január ako dátum jeho narodenia, v skutočnosti ide o deň jeho krstu, čo dokazuje aj zápis v miestnej matrike. O jeho detstve vieme veľmi málo. Aký však mohol byť život jednoduchého dedinského chlapca v rodine s piatimi deťmi? Okrem lásky a súdržnosti medzi blízkymi, hier s rovesníkmi a chvíľ v malebnej prírode pravdepodobne plný odriekania.

Historické záznamy hovoria len to, že sa v pomerne mladom veku pridal na stranu Rákociho protihabsburského povstania. Povstalcom sa stal pravdepodobne dobrovoľne v rokoch 1706 – 1708. Po pobyte pri vojsku sa vrátil do rodnej dediny, kde pomáhal rodičom okolo gazdovstva.

Vydržal tu len krátky čas. Jeho mladícka duša túžila po dobrodružstvách, a tak sa dal znovu naverbovať k vojakom. Tentoraz však okúsil vojenský chlebík z druhej strany – vstúpil do cisárskej armády.

Tento pobyt pri vojsku sa rozhodujúco podpísal na jeho ďalšom osude. Mladého Jánošíka pridelili do služby na zámku v Bytči, kde bolo jeho úlohou strážiť lapeného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Onedlho sa spriatelili a pravdepodobne to bol práve Jánošík, kto mu umožnil utiecť z väzenia.

Necelý mesiac po Uhorčíkovom úteku vykúpili Jánošíka z vojenskej služby jeho rodičia, pretože potrebovali ďalšie pracovité ruky na pomoc okolo domu. Z jeho prítomnosti sa však dlho netešili. Čoskoro ho vyhľadal Uhorčík a začal ho lákať na ľahší zárobok – zbojníctvo. Jurka nebolo treba dlho prehovárať. A tak sa mládenci spoločne vybrali na Moravu.

Krčma vo Valaskej Dubovej, kde podľa legendy Jánošíka zlapali. Historická pravda je iná. (Foto: Pavel Kapusta)
V podzemnom žalári tohto domu v Palúdzke Juraja Jánošíka po zajatí väznili a mučili. Odtiaľto viedli jeho kroky už len pred súd a na popravisko. (Foto: Pavel Kapusta)

Zbojnícke chodníčky
Členom Uhorčíkovej zbojníckej družiny sa Jánošík stal v septembri 1711. Uhorčík sa o niekoľko týždňov oženil, usadil sa v Klenovci pod menom Martin Mravec a začal sa živiť počestnou prácou – pastierstvom. Novým zbojníckym kapitánom sa na jeho želanie stal Jánošík, ktorý bol jeho najlepším priateľom a ktorému najviac dôveroval.

Po Uhorčíkovom odchode sa družina takmer rozpadla. Súviselo to aj s nástupom zimy – toto ročné obdobie nebolo vhodné na zboj a zbojníci ho väčšinou prečkali v dedine. Aj mládenci z Uhorčíkovej družiny prezimovali na rozličných miestach, a tak sa Jánošík zvyčajne vydával na zbojnícke výpravy iba s tromi – štyrmi druhmi. Hoci jeho zbojníčenie ospievalo množstvo umeleckých diel, v skutočnosti sa mu venoval iba necelé dva roky, od septembra 1711 do jari 1713.

Po prvý raz zlapali cisárski hajdúsi Jánošíka aj Uhorčíka v októbri 1712 v Hrachovskom zámku. V žalári však pobudli len niekoľko dní. Pustili ich odtiaľ na intervenciu podžupana Liptovskej župy Pavla Lániho, s ktorým mali výborné vzťahy. Láni totiž patril, tak ako aj Juraj, k podporovateľom Rákociho povstania.

Druhýkrát však už také šťastie nemali. Jánošíka chytili, keď sa v Klenovci skrýval u Uhorčíka. Oboch ich uväznili v Liptovskom Mikuláši – Jánošíka za zboj, Uhorčíka spočiatku považovali za Martina Mravca a obvinili ho len z pomáhania zbojníkovi.

Súd s Jánošíkom stanovili na 16. a 17. marca 1713. Pri vypočúvaní aj mučení sa držal veľmi statočne.

Na mnohé otázky neodpovedal a nezradil ani svojich zbojníckych druhov, aby znemožnil ich vypátranie. Mnohých z nich vyhlásil za mŕtvych, o Uhorčíkovi napríklad povedal, že zahynul v Kremnických vrchoch. Jánošík nevyzradil ani svojich priaznivcov, ktorí ho zvyčajne ukrývali, alebo mu nosili jedlo.

Filmová rekvizita v liptovskomikulášskom múzeu: na tomto háku odvisol Juraj Jánošík vo filme nakrútenom režisérom Paľom Bielikom v roku 1963. (Foto: Pavel Kapusta)

Vidina lepšieho sveta
Ako zbojníckeho kapitána ho presne pred tristo rokmi, 18. marca 1713 popravili veľmi drastickým spôsobom – zavesením na železný hák cez ľavé rebro. Tento krutý trest si „vyslúžil“ najmä za prípad vraždy farára z Domaniže, hoci Jánošík vtedy pri prepade nebol a ostatní zbojníci konali na vlastnú päsť.

Vyšetrovatelia sa však viac ako o zistenie pravdy zaujímali o jeho kontakty s Rákociho vojakmi. Podľa niektorých historikov mohlo v tomto procese v skutočnosti ísť o dokázanie povstaleckej orientácie Jánošíka a zároveň o jeho exemplárne potrestanie na výstrahu ostatným. Súd chcel odstrašujúcim rozsudkom dokázať, že s odporcami Habsburgovcov energicky skoncuje.

Juraja Jánošíka myšlienky povstania skutočne nadchli. Hoci bol Rákoci aristokrat, neodmietal prijať do radov svojho vojska tých, ktorých feudálna spoločnosť považovala za vyvrheľov – tulákov, zbojníkov či prepustených vojakov. Cieľom jeho povstania mali byť nielen lepšie životné podmienky pre obyčajný ľud, ale celková zmena spoločenského usporiadania na spravodlivejšie.

Jánošík, nadšený vidinou lepšieho sveta, bol po porážke Rákociho povstania sklamaný návratom života do starých koľají. 

Ba čo viac, prívrženci Habsburgovcov zaviedli voči poddaným tvrdé represie. Jednu z najvýraznejších foriem odporu, na ktoré sa zmohol ľud, predstavovalo zbojníctvo. V tých časoch bolo pomerne rozšírené.

Mnohí historici sa preto zaoberajú otázkou, prečo práve Jánošík zaujal také výrazné miesto v našom povedomí a stelesnil túžby po ochrancovi pred nespravodlivými pánmi. Pohľad na švárneho a smelého junáka, ktorý bohatým bral a chudobným dával, však nie je jednoznačný. Niektorí ho ospevujú ako hrdinu s vyššími ideálmi, podľa iných to bol obyčajný zbojník.

Dobový propagačný plagát. (Reprodukcia: archív)

Štedrý a veľkorysý
Proti jeho idealizácii vystupuje profesor na Jagelonskej univerzite v poľskom Krakove Stanislaw A. Sroka. Tento historik sa špecializuje na stredoveké dejiny a keďže sa zaoberá aj slovensko-poľskými vzťahmi, nemálo času venoval práve Jánošíkovi.

Podľa neho to bol obyčajný zbojník, ktorý však Terchovčanov často obdarúval ulúpenými predmetmi. Táto štedrosť spolu s príjemným vzhľadom vraj prispeli k jeho idealizácii. Na opačnom póle stoja početné pohľady na Jánošíka ako na bojovníka za spravodlivosť a sociálnu rovnosť. Do nerovného boja proti útlaku sa pritom pustil svojským spôsobom.

Okrem zbojníctva vkladal nádeje do ďalšieho vzplanutia protihabsburského povstania, do ktorého sa chcel aktívne zapojiť, okrem iného aj výzbrojou a výstrojom vojenského oddielu. Skrýval nielen súkno na uniformy pre tristo paholkov, ale aj zbrane. Jeho druhovia okrem toho vraj vo voľnom čase nacvičovali streľbu.

Všetky historické pramene, bez ohľadu na to, či Jánošíka považujú za obyčajného zbojníka alebo za bojovníka proti útlaku, zdôrazňujú jeho povesť dobrého človeka.

Bol veľmi štedrý a veľkorysý. Mnohým požičiaval, či dokonca dával peniaze. Pozitívny vzťah Terchovčanov k nemu dokazuje aj fakt, že istý čas ho ukrýval rechtor a stravu mu nosieval hostinský.

Ako o dobrom a spravodlivom človeku sa o ňom vyjadroval aj podžupan Láni vo svojej výpovedi na procese s Uhorčíkom. Jánošík počas zbíjania nikoho nezabil, dokonca ani nikomu telesne neublížil. Niektoré jeho zbojníctva možno považovať len za akty odvety proti tým, ktorí sa zúčastňovali na hrdelných procesoch proti zbojníkom.

Do akej miery sa obraz smelého a spravodlivého Jánošíka zakladá na historickej pravde, je dnes už ťažké posúdiť. V každom prípade si mládenec z Terchovej našiel miesto v srdciach slovenského národa. Stelesňoval odhodlanie bojovať proti krivdám páchaným na poddaných a v neľahkých rokoch pomáhal nachádzať vieru vo víťazstvo spravodlivosti.

Paľo Bielik ako Juraj Jánošík: