V televízii bol desaťročia tým, čo Gabo Zelenay v rozhlase: športovou komentátorskou legendou nielen u nás, ale aj v celom bývalom Československu. Dodnes sa nenašiel nik, kto by ho prekonal. Áno, reč je o Karolovi Polákovi. Jeho smrť zarmútila milióny ľudí na Slovensku i v susednom Česku, kde bol rovnako obľúbený ako u nás.

Hoci v roku 1991, po 36 rokoch kariéry športového komentátora a troch rokoch moderovania športového spravodajstva, sa dobrovoľne rozhodol odísť zo Slovenskej televízie, aj ďalšie štvrťstoročie zostal jednou z najpopulárnejších domácich osobností. Toto obdobie napriek svojmu veku prežíval “nedôchodcovsky” – mimoriadne aktívne.

Po odchode z STV
Od roku 1991 bol riaditeľom propagácie a reklamy stávkovej kancelárie Terno. Veľa cestoval po Slovensku, uvádzal rôzne športové akcie, turnaje, zápasy. Popri tom sa sporadicky objavoval v športových programoch regionálnych i celoštátnych televízií a rádií na Slovensku aj v Česku.

V roku 2005 sa po rokoch nachvíľu nostalgicky vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu, keď ho televízia Markíza požiadala, aby komentoval dôležitý kvalifikačný futbalový zápas Slovensko – Rusko. Zvládol to podľa očakávania bravúrne. Účinkoval napríklad aj ako porotca reality šou televízie JOJ Hviezdy na ľade a v iných programoch.

Z STV odchádzal v porevolučnom období plnom zmien a nečakaných zvratov, ale aj zhoršovania sa medziľudských vzťahov a úpadku profesionality.

Karola Poláka mnohé veci vo verejnoprávnej televízii začiatkom deväťdesiatych rokov znechucovali do takej miery, že mu možnosť odísť pracovať do novozaloženej stávkovej kancelárie vlastne prišla vhod.

„Mnohých zaujíma, či som musel odísť z televízie. Nie, nik ma nenútil, ale ponuka, akú som dostal, sa neodmieta,“ povedal pred rokmi legendárny komentátor.

V čase, keď pracoval v stávkovej kancelárii Terno.  (Foto: Pavel Kapusta)
V čase, keď pracoval v stávkovej kancelárii Terno. (Foto: Pavel Kapusta)

Majitelia Terna si ho podľa neho vybrali ako človeka, ktorý mal byť akýmsi „ľadoborcom“ rozrážajúcim ľady pred konvojom, plávajúcim za ním po dosiaľ neprebádaných slovenských vodách. Rozhodli sa kúpiť jeho meno, popularitu i konexie.

„Ponúkli mi päťkrát vyššiu sumu, ako bol vtedy môj plat v televízii. V tej chvíli sa mi zakrútila hlava. Prirovnal by som to k ponuke futbalistovi, ktorý pomaly končí kariéru a rozmýšľa, či bude trénovať dorastencov, alebo pôjde na trénerskú jednotku, prípadne funkcionárčiť. A v tom príde Real Madrid a povie, tu máš päťročnú zmluvu, poď si ešte zahrať k nám. Niet hráča, čo by takú ponuku odmietol. Povedal som si, že prečo neskúsiť niečo iné. Mal som vtedy 56 rokov a do penzie mi chýbali štyri.“

Takmer štyri desaťročia bol zamestnancom televízie. Výhľad na výškovú budovu v Mlynskej doline mal zo svojho bytu. (Foto: Pavel Kapusta)
Takmer štyri desaťročia bol zamestnancom televízie. Výhľad na výškovú budovu v Mlynskej doline mal zo svojho bytu. (Foto: Pavel Kapusta)

Demokracia je len nápis na tričku
Karol Polák nedostal z STV výstupnú pečiatku: „V čase môjho odchodu sa v televízii nenašiel jediný človek, čo by sa ma bol spýtal, prečo vlastne odchádzam, pokúšal sa ma prehovoriť, alebo sa mi aspoň za tie odrobené roky poďakoval. Nepotreboval ma nikto. Tak som si zbalil veci a potichučky som odišiel. Napriek všetkému si myslím, že v deväťdesiatom prvom som urobil jeden z najlepších krokov v mojom živote. Vďaka nemu som prežil krásne obdobie v úplne inej sfére.“

Napriek tomu, že Karol Polák opustil svoju profesiu, mediálnu sféru podrobne sledoval. Už začiatkom deväťdesiatych rokov tušil, že nielen v televíziách prichádza obdobie, keď nebude záležať na tom, čo kto profesionálne dokáže, čo divákovi ponúkne, ale dôležité bude, koľko sa na tom zarobí.

K tejto téme v roku 2006 povedal: „Je teraz taká doba, že všetko musí byť super a mega. Doba, ktorá prináša umelú výrobu a rýchle striedanie tzv. celebrít. Médiá potrebujú stále novú krv, nové a nové hviezdy. Tie im zvyšujú ratingy a zarábajú peniažky. Taká chvíľková sláva: stačí ukázať kúsok obnaženého tela a ste celebrita. Nezávidím týmto ľuďom, pretože sú to ‚podenky‘ žijúce mesiac, dva a zaniknú.”

Foto: Ladislav Lesay
Foto: Ladislav Lesay

Vyjadril sa aj k televíznemu spravodajstvu: „Domáce médiá ovládol ‘kult mladosti’. Prevažujú moderátori bez profesionálnych i životných skúseností. Žiaľ, mnohí zo súčasných moderátorov televíznych správ čítajú len slová z televíznej čítačky a vôbec nevedia, čo hovoria. Mám taký dojem, že keby som sa ich po skončení televíznych novín opýtal, o čom tie správy boli, veľa by mi vlastnými slovami povedať nevedeli.“

Slávny komentátor patril aj k ostrým kritikom ponovembrového režimu. V mnohých rozhovoroch pre médiá otvorene kritizoval antihumánnosť kapitalistického systému, pranieroval americký imperializmus a obhajoval socializmus.

“Neviem, či si neublížim, keď to poviem na plné ústa, ale November 1989 bola plánovaná likvidácia socialistických zriadení v krajinách východnej Európy s cieľom ich obsadenia zahraničným kapitálom,” povedal v marci 2014 v rozhovore pre mesačník Extra plus so symbolickým názvom Demokracia je len nápis na tričku.

“ISTÉ MOCNOSTI BY NAJRADŠEJ OVLÁDLI CELÝ SVET, KTORÉMU BY CHCELI DIKTOVAŤ SVOJU POLITIKU. ZLO SA DNES DEJE POD PLÁŠTIKOM SLOBODY A DEMOKRACIE.”

Nezprel v sebe ani hlboké sociálne cítenie: “Áno, istá vrstva bohatých môže chodiť na dovolenky do Tichomoria alebo na iný koniec sveta, ale môže slobodne cestovať aj armáda nezamestnaných, môže sa slobodne rozhodovať človek na pokraji prežitia, povedzme bezdomovec? Zmenil sa systém, ale väčšina ľudí žije horšie ako predtým. Keď som prišiel prvýkrát do New Yorku a videl som na chodníku ležať ľudí zalezených v škatuliach, pýtal som sa: Čo sú to za ľudia? Dostal som odpoveď, že bezdomovci, čo som vtedy nevedel pochopiť. Dnes, po víťazstve demokracie, to už chápem.”

Foto: Michaela Kolimárová
Foto: Michaela Kolimárová

Tradične neobišiel ani kritiku súčasných pomerov v mediálnej sfére: “Počúvam Slovenský rozhlas a zisťujem, že je to americké rádio na Slovensku. Nielenže tam skoro nepočuť slovenskú pesničku, ale ani grécku, taliansku, francúzsku. To isté pozorujem vo filmovej distribúcii. Kam sa podeli talianske či francúzske veselohry, na ktorých sa mohol človek od srdca zasmiať? Dnes je to len násilie a krv v amerických trileroch, v kinách a televízii. Večerné správy na obrazovke sa začínajú vraždou.”

Chcel sa dožiť osemdesiatky
„Stretávam priateľov a známych, ktorí sa čudujú, že ešte robím a neodpočívam ako oni,” prezradil Karol Polák pred desiatimi rokmi.

“Určite by však boli radi, keby ich niekto oslovil a ponúkol im nejakú prácu. Odpočívať na dôchodku je často len z núdze cnosť. Ak totiž človek nie je milionár, pochybujem, že si pri súčasných dôchodkoch môže pokojne užívať starobu. Teší ma, že je o mňa záujem. To, že sa stále stretávam s ľuďmi, ma udržuje v dobrej forme. Mám svoje roky, ale nemám nijaké vážne zdravotné problémy ani mentálne.”

PRI OBLIGÁTNEJ OTÁZKE O PLÁNOCH DO BUDÚCNOSTI EXCELENTNÝ KOMENTÁTOR ODPOVEDAL, ŽE UŽ NEMÁ NIJAKÉ VEĽKÉ CIELE.

“Bol som na dvanástich olympiádach, siedmich majstrovstvách sveta vo futbale, dvadsiatich piatich majstrovstvách sveta a Európy v krasokorčuľovaní, mám televízneho Zlatého krokodíla. Dosiahol som v tejto oblasti takmer všetko, čo sa dosiahnuť dalo. Čo dodať? Želám si, aby som sa v zdraví a pri zmysloch dožil svojej osemdesiatky. A potom uvidím…“

Karolovi Polákovi sa jeho želanie splnilo. Majiteľ sugestívneho mikrofonického hlasu odvtedy prežil ďalších jedenásť vitálnych rokov, počas ktorých rozdával svoje skúsenosti, vystupoval na verejných podujatiach i v médiách, zabával publikum humornými historkami a očaroval svojím šarmom.

Po vážnej chorobe opustil tento svet 17. januára tohto roku vo veku 81 rokov. Legendou sa stal už za života a do dejín sa nepochybne zapíše ako jedna z najväčších osobností slovenskej športovej a mediálnej scény.

Od hlásenia televíznych správ v päťdesiatych rokoch sa Karol Polák postupne prepracoval k milovanému športu. Snímka je z moderovania Televíznych novín ČST z roku 1958. (Foto: archív)
Od hlásenia televíznych správ v päťdesiatych rokoch sa Karol Polák postupne prepracoval k milovanému športu. Snímka je z moderovania Televíznych novín ČST z roku 1958. (Foto: archív)
Komentovanie Bezroukovho memoriálu v roku 1969. (Foto: Jaroslav Zelený)
Komentovanie Bezroukovho memoriálu v roku 1969. (Foto: Jaroslav Zelený)
Dvojica Polák - Zouhar počas komentovania priameho prenosu z Olympijských hier 1964 v Tokiu. (Foto: archív)
Dvojica Polák – Zouhar počas komentovania priameho prenosu z Olympijských hier 1964 v Tokiu. (Foto: archív)

6 komentárov

  1. Mal som 15 – 16 rokov. Čítal som v novinách, že v New Yorku ležal na chodníku človek. Nikto mu nepomohol. Nechápal som to. Bral som to ako komunistickú propagandu. Dnes mám 75 rokov. Pochopil som. A aj mnoho iných vecí, ktoré mi za socializmu vadili. Darmo, človek sa učí celý život.

  2. Nedá sa zabudnúť,keď v 60.tych rokoch z okien našich obydlí blikalo modrasté svetlo televíznych príjímačov Jantar,Carmen,Miriam,Marcela,Blankyt a ďalších značiek,v ktorom sme s nedočkavosťou sledovali krasokrčuliarske umenie. A s týmto svetlom spoza okien našich obydlí unikal do priestoru zároveň mimoriadne prekrásny hlas s obrovsky pútavým opisom udalostí na ľade,patriaci práve Karolovi Polákovi. Tak si nás podmanil,že zakrátko by sme si už ani neboli vedeli predstaviť niekoho iného na jeho mieste.A takto bravúrne zvládal aj komentovanie ďalšich športov. Patrí mu veľké poďakovanie,ďakujem preto za všetkých,ktorí to takto cítia. ČESŤ JEHO PAMIATKE. V našich srdciach žije naďalej.

  3. Za socializmu nám imponovalo, že skupiny nemeckých motorkárov, väčšinou to boli nezamestnaní celé leto brázdili Československo a žili si na vysokej nohe. A ľaľa ho nezamestnanosť si nás našla, ibaže v značne skromnejších podmienkach.

Comments are closed.