Pred časom istý liberálny poslanecký “pištoľník” vyrukoval so snom mať spoločné toalety. Veď načo sú nám toalety pre dámy a pánov, keď môžu byť spoločné? Komické bolo video, kde blogerka Lívia z Kulturblogu kládla účastníkom Dúhového prideu v Košiciach triviálnu otázku o počte pohlaví.
Smiech vystriedalo klopanie si na čelo z odpovedí. Respondenti hádali medzi tromi až 350 pohlaviami. Ale aby sme im nekrivdili, vyskytli sa aj odpovede, ktoré sa trafili číslovkou dva….
Zdroj modernej zábavy vmenom Facebook ponúka vo Veľkej Británii 71 možností, z ktorých je možno si vybrať pohlavie. Toľko omieľaná sloboda jednotlivca už niektorým ľuďom tak udrela do hlavy, že nevedia, koľko pohlaví by si vymysleli.
Objavili sa dokonca požiadavky, aby spomenutá sociálna sieť poskytla ešte oveľa viac možností, väčšiu slobodu sebaurčenia, aby si vlastník účtu vybral, ktoré z pohlaví k jeho identite väčšmi sedí.
Ani na Slovensku nezaostávame v snahách o progresívny prístup k “rôznorodosti” pohlaví. Istý denník totiž uvádza príkladmi zo živočíšnej ríše a pokúša sa navodiť dojem, že je vlastne jedno, koľko pohlaví sa v nej nachádza.
Tak vraj prečo by taká „maličkosť“ mala trápiť človeka? A aby tej radosti mal prevažne „progresom“ nasiaknutý čitateľ tohto plátku dosť, ponúkol mu fantastickú informáciu, že v skutočnosti vraj existuje 28.000 pohlaví…
Joseph P. Overton položil základy formulácie modelu pre zmenu reprezentácie témy na verejnosti a postupné tvarovanie občianskeho postoja. Položil základy procesu, vďaka ktorému spoločnosť prijme cudzie myšlienky (napríklad kanibalizmus) „za svoje“ a začne ich tolerovať.
Naznačil proces, ktorý sa dnes označuje ako “Overtonovo okno”, počas ktorého pre dovtedy úplne cudzie myšlienky boli vynesené zo smetiska verejného opovrhnutia, oprášené a nakoniec legislatívne schválené.
Táto schéma platí v prípade nedávneho žurnalistického pokusu legitimizovať na Slovensku pedofilov i na spomenuté šialenstvo presvedčiť ľudí o takmer nekonečnom počte pohlaví.
Papagájovanie fráz o “stereotypoch” v myslení človeka, ktoré vraj treba zmeniť, núti človeka so štipkou zdravého rozumu konštatovať, že za takéto tvrdenia by v normálnej krajine posielali ich autorov k psychiatrovi. Dnes je to však akoby úplne v poriadku a “trendy”. Otázkou teda zostáva, či sme ešte stále normálna krajina…
