Prozápadné smerovanie Kyjeva je zrejmé minimálne od roku 2004, od čias oranžovej revolúcie. Integračné ambície sa mu však doteraz nepodarilo naplniť. A to aj napriek tomu, že ho Západ nekriticky podporuje a toleruje mu aj to, čo by iným krajinám v nijakom prípade neprešlo.
Či už je to diskriminácia menšín, fašistické tendencie alebo silnejúca cenzúra. Tá sa prejavuje aj v likvidácii politicky nepohodlných médií. Naposledy jej padli za obeť tri opozičné televízne kanály – ZIK, NewsOne a 112 Ukrajina.
Politické represálie
Ich vysielanie na päť rokov zakázal dekrétom prezident Volodymyr Zelenskyj. Úrady tento bezprecendentný krok obhajujú „ohrozením národnej bezpečnosti a šírením ruskej propagandy“. Televízie to však jednoznačne vnímajú ako politické represálie proti nepohodlným médiám pod vymyslenou zámienkou.
„Vláda, ktorá nemá nijaký dôvod hovoriť o úspechoch, umožňuje vysielať len tým staniciam, ktoré budú ukrajinskému národu klamať o nevídaných úspechoch,“ píše sa vo vyhlásení zakázaných kanálov, ktoré patrili ku kritikom súčasnej moci.
Člen Opozičnej platformy Vadym Rabinovyč vyhlásil, že Zelenskyj potláčaním slobody slova spochybnil európsku budúcnosť Ukrajiny. „Po prvý raz za celú existenciu nezávislej Ukrajiny vypli hneď tri populárne spravodajské televízie naraz.“
Zákaz televízií nezávislých od vlády prirovnáva k páleniu kníh za éry fašizmu.
Diskrimináciu nepociťuje len opozícia, ale aj národnostné menšiny. Netýka sa pritom iba Rusov, s ktorými má Kyjev dlhodobo napäté vzťahy. Na Ukrajine žije pomerne početná poľská menšina, ale aj veľa Maďarov, Rusínov, Čechov či dokonca Slovákov.
Vzťah k menšinám sa začal rapídne zhoršovať po prevrate v roku 2014. V krajine stúpla kriminalita, nezriedka zameraná vyslovene proti iným národnostiam, čoraz častejšie sú lúpeže, dokonca aj vypaľovanie obydlí príslušníkov menšín, ktorí sa tam už necítia bezpečne.
V najhoršej pozícii sú jednoznačne Rusi. V roku 2019 schválil Kyjev jazykový zákon, ktorým zaviedol ukrajinčinu ako jediný štátny jazyk s tým, že ju musí ovládať každý občan krajiny. Vzťahuje sa to nielen na úradníkov, lekárov či policajtov, ale aj školy na všetkých stupňoch.
Opozícia označila zákon za diskriminačný. Ruština je rodným jazykom až tretiny ukrajinskej populácie a používa ju približne 70 percent médií. Mimochodom, Ukrajina ako jediný štát na svete neuznáva rusínsku národnosť. Na zákon s nevôľou zareagovala aj Budapešť, ktorá je na príslušníkov svojej menšiny mimoriadne citlivá.
Vzťahy medzi Kyjevom a Budapešťou sa vyostrili už koncom roka 2018, keď maďarský konzul v Berehove slávnostne odovzdal miestnym obyvateľom maďarskej národnosti maďarské pasy. Budapešť už predtým protestovala proti spornému školskému zákonu, ktorý na Ukrajine prakticky zaviedol vzdelávanie od 5. triedy základnej školy len v ukrajinčine.
Na hranici samolikvidácie
Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó vtedy vyhlásil, že tým Kyjev porušil „najzákladnejšie medzinárodné normy ochrany národnostných menšín“. Maďarsko zašlo tak ďaleko, že sa rozhodlo dokonca blokovať všetky medzinárodné snahy Ukrajiny v rámci EÚ aj NATO.
Na Ukrajine žije aj pomerne veľa Slovákov. K slovenskej národnosti sa tam hlási zhruba 15-tisíc ľudí. Podľa historika a súčasného poradcu predsedu NR SR Antona Hrnka bolo oklieštenie menšinových práv prioritne namierené proti ruskej menšine, zasahuje však všetky menšiny, aj slovenskú.
„Treba povedať, že Ukrajina vznikla ako entita, do ktorej sa postupne vkladali historicky nesúvisiace územia. Ukrajinský štát a národ bol vytvorený spôsobom, pripomínajúcim švajčiarsky model.
Ľavobrežná Ukrajina je prevažne ruskojazyčná, pravobrežná sa od nej líši, či už južná časť alebo Halič, ktorá je silne nacionalistická a kde sú zdroje súčasného ukrajinského šovinizmu, ktorý je primárne protipoľský a sekundárne protiruský, aj keď tá protipoľskosť sa momentálne drží ,pod pokrievkou‘ a zvýrazňujú sa antiruské postoje,“ vysvetľuje Anton Hrnko.
Ukrajinu označuje za nešťastnú krajinu, rozbitú a vykradnutú vlastnou politickou elitou, ktorá nemá vzťah k svojmu ľudu. Jej kapitál vyviezli von, do zahraničných bánk. Vláda je manipulovateľná a Západ si s ňou robí, čo chce.
Kyjev sa tak stáva zajatcom rôznych geopolitických hier.
„Elita, ktorá štát doviedla na hranicu samolikvidácie, sa snaží odpútavať pozornosť od problémov, ktoré sama spôsobila, tým, že hádže vinu za vlastné zlyhania na iných. Samozrejme, rusofóbnemu Západu vyhovuje, že ukrajinské vedenie robí bez ohľadu na personálne zmeny v politike kontinuálnu protiruskú politiku.
Mnohé kroky Ukrajiny sú namierené principiálne proti Rusom, ale druhotne postihujú aj ostatné menšiny vrátane slovenskej. Problém je v elite, pretože keby bola sebavedomá a spojená s ľudom, nevytvárala takéto zbytočné konflikty,“ vraví Anton Hrnko.
Sú to síce lumpi, ale naši lumpi
Pre Západ je tabu aj vzmáhajúci sa fašizmus na Ukrajine. Tento problém jednoducho akoby neexistoval. Rasové motívy v útokoch na cudzincov či príslušníkov národnostných menšín sa prehliadajú, pričom neraz sa z obetí robia podozriví.
Neonacisti sú vykresľovaní ako patrioti a obete piatej kolóny Kremľa.
Výročie narodenia Stepana Banderu, vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorí počas 2. svetovej vojny kolaborovali s nacistami, sa pravidelne oslavuje fakľovými pochodmi. Za zmienku stoja aj slávnostné prehliadky niekdajších členov Waffen-SS a ich heroizácia.
Práve ultrapravica zohrala kľúčovú úlohu pri rozdúchavaní revolučných udalostí a radikalizácii protestov v roku 2014. A vedenie štátu toto všetko toleruje. Dá sa však očakávať niečo iné, ak priamo v parlamente sedia členovia ultrapravicových politických síl?
„Banderizmus sa vyvinul historicky už v čase vojen s Tatármi a Poliakmi, ktorí sa preháňali cez Ukrajinu, a poľské výpady proti Ukrajincom vytvárali v poľsko-ukrajinských vzťahoch veľké napätie. Západ sa tvári, že prejavy banderizmu nevidí.
Fašizoidné prejavy v iných štátoch veľmi ostro kritizuje, no na Ukrajine ich prehliada v duchu hesla ,Sú to síce lumpi, ale naši lumpi‘. Nech si robia, čo chcú, len nech Západ poslúchajú. Pritom, keď si porovnáme slovenských gardistov s ukrajinskými banderovcami, tak aj tí najhorší gardisti boli oproti banderovcom anjeli.
V slovenských pomeroch je nemysliteľné, že by niekto vychvaľoval činy pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy počas SNP. Na druhej strane otvorené oslavovanie banderovcov na Ukrajine sa dnes deje bez väčších problémov. Pýtal som sa predstaviteľov židovskej náboženskej obce, prečo toto prehliadajú, odpoveď som však nedostal,“ poznamenáva Anton Hrnko.
jeho slová potvrdzuje prax: to, čo je terčom ostrej kritiky Západu v iných, najčastejšie slovanských krajinách, na Ukrajine zámerne prehliada. K týmto negatívam treba ešte prirátať obrovskú korupciu, za ktorú počúval kritiku už predchádzajúci prezident Petro Porošenko.
Situácia sa pritom nezlepšila ani po tom, ako ho na poste vystriedal Volodymyr Zelenskyj. Mnohí Ukrajinci verili, že práve on po toľkých rokoch očakávaní konečne privedie krajinu do bližšieho zväzku so Západom. Má však takýto štát, bezstarostne porušujúci zákony, ako sa mu len zachce, miesto v Európskej únii, kam oficiálne ašpiruje? V tej únii, ktorá si tak zakladá na dodržiavaní demokratických pravidiel?
