V posledných dňoch sa čoraz viac dostáva do popredia téma politickej rivality medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim. Bývalý premiér a podpredseda Smeru-SD totiž ohlásil svoj záujem kandidovať na post predsedu strany.
Nepôjde tu len o osobný súboj, ale v prvom rade o súboj hodnotový. Robert Fico vedie stranu Smer už od roku 1999, teda viac ako 20 rokov. Doviedol ju za ten čas k mnohým víťazstvám, ale pochopiteľne, že je už z toľkých zápasov s politickými súpermi aj novinármi pomerne vyčerpaný.
Pre mnohých členov Smeru však reprezentuje autentickú sociálnodemokratickú politiku, ktorá si za podstatnú hodnotu kladie predovšetkým sociálne práva a vymoženosti ľudí.
Zároveň zosobňuje prístup, ktorý odmieta bazírovať v kontexte slovenskej politiky na kultúrno-liberálnych témach a pridŕža sa skôr konzervatívnych inštinktov.
Hoci sú mnohí smeráci z osobnosti Roberta Fica už prirodzene unavení, spomenutý prístup mu rozhodne nemôžu uprieť.
Peter Pellegrini zasa zastupuje hodnoty, ktoré možno označiť skôr ako sociálno-liberálne. Jeho výhodou však je, že oproti Ficovi siaha väčšinou ku kultivovanej rétorike a snaží sa zmierňovať rôzne napätia v slovenskej politike. Veľký spoločenský kredit mu priniesli aj týždne, keď ako premiér stál na čele boja proti koronavírusu.
Napriek všetkým „šrámom“, ktoré Robert Fico utrpel, a tiež napriek tomu, že aj médiá sa snažia vykresľovať aktuálne Pellegriniho skôr v dobrom svetle, dalo by sa odhadovať, že členovia Smeru budú naďalej inštinktívne siahať skôr po „istote“ pod vedením Roberta Fica. Peter Pellegrini je v tejto fáze presvedčivým skôr pre liberálne založených ľudí – a takých je v Smere podľa všetkého menšina.
Situácia skôr speje k tomu, že Pellegrini vo voľbe predsedu Smeru neuspeje a následne bude musieť odísť zo strany. Ale ak aj pripustíme možnosť, že by bol zvolený – je veľmi otázne, ako dlho by sa on ako osoba a zároveň aj strana Smer na politickej scéne udržali. Pellegrini sa jednoducho nejaví byť schopným politickým stratégom.
Pred voľbami Pellegrini pripustil, že by si vedel predstaviť vládnu spoluprácu s Kiskovou stranou Za ľudí. Rozhodne možno očakávať, že Smer pod jeho vedením by sa snažil uzatvárať spojenectvá so stranami z liberálneho spektra. Naopak, určite si nemožno predstaviť akúkoľvek bližšiu spoluprácu Smeru pod vedením Pellegriniho napríklad s Kotlebovou ĽSNS.
Ak by prichádzalo k spojenectvám s liberálne orientovanými stranami, znamenalo by to zároveň zásadný odklon od doterajšej politiky strany. Možno si predstaviť, že by išlo o záležitosť ťažko stráviteľnú nielen pre väčšinu straníckej základne, ale v prvom rade pre voličov Smeru.
Tí prejavovali značné pochopenie ku koalíciám so SNS či HZDS – v prípade väčšej orientácie na liberálov by sa tak mohli cítiť podvedení. Pozícia Smeru na politickej scéne by tak zrazu bola značne ohrozená.
Možno predpokladať, že mnohí členovia Smeru, ktorí budú o budúcnosti strany rozhodovať na jej sneme, si reálnosť tohto scenára uvedomujú a pokladajú ho za veľké riziko. Bol by to zásah do samotného „DNA“ Smeru.
A zároveň by Smer sotva mohol byť úspešný, ak by chcel svojich sociálne a konzervatívne založených voličov vymeniť za liberálnejších. To rozhodne nie je možné – pre liberálov bude Smer neprijateľnou stranou. Smer-SD tak má šancu vybrať si nového lídra so zmierelivým, kultivovaným vystupovaním namiesto doterajšieho predsedu Roberta Fica, ktorý sa vždy prezentoval veľmi razantným štýlom.
Je však veľmi pravdepodobné, že ani tento „socializmus s ľudskou tvárou“ by dlho netrval, podobne ako ten reprezentovaný prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom v roku 1968. Tentokrát by však dôvodom neúspechu nebol zásah spoza našich hraníc, ale skôr by išlo o dôsledok neschopnosti získať si silnejšie pozície na domácej scéne.
