Pred pár dňami sme si – tak u nás, ako aj v Maďarsku – pripomenuli sté výročie Trianonskej mierovej zmluvy. Na Slovensku vytýčila jeho novodobé hranice, u našich južných susedov spôsobila neutíchajúcu traumu.
Premiér Igor Matovič dva dni pred spomenutým výročím pozval na akési zdvorilostné stretnutie predstaviteľov maďarskej menšiny, ktorí sa podľa jeho slov cítili po dlhé roky „menejcennými“. Okrem umelcov a učiteľov zavolal aj politikov Strany maďarskej komunity (SMK), ktorým pred voľbami ponúkal spoluprácu. Nakoniec však sám musel uznať, že toto gesto neprinieslo očakávaný účinok.
Politici SMK totiž na stretnutí predložili dokument s názvom „Memorandum maďarskej komunity“. V ňom sa objavili prehnané požiadavy ako vznik akéhosi “Maďarského okolia”, ktoré by spravovali volení zástupcovia Maďarov, uznanie Maďarov za politický národ v rámci nášho štátu, žiadali zmeniť preambulu Ústavy SR tak, aby sa pojem “slovenský národ” nahradil výrazom “občania SR”, a uznanie maďarčiny ako úradného jazyka pre úrady a súdy.
Premiér bol po medializácii obsahu memoranda nakoniec nútený priznať, že SMK zneužila jeho priateľsky podanú ruku a „napľula“ do nej, preto sa podľa neho udalosť bude mať dosah aj na vzťahy hnutia OĽaNO s SMK.
Na dianie v súvislosti s memorandom zareagoval aj bývalý predseda Mosta-Híd Béla Bugár s tým, že nestačí spísať požiadavky a odovzdať ich premiérovi. Pripomenul, že o všetkých národnostných požiadavkách treba diskutovať a v rámci diskusií predostrieť argumenty – tak sa vraj napríklad jeho strane podarilo presadiť maďarské názvy na železničných staniciach.
Počin Igora Matoviča treba vnímať nielen ako nadbiehanie maďarskej iredente, ale najmä ako prejav jeho politickej a štátnickej nezrelosti. Tak to dopadne, keď sa politik úzko profiluje len na protikorupčnej tematike – a podcení fakt, že politici SMK vždy presadzovali mimoradne radikálne požiadavky v prospech maďarskej menšiny.
Unáhlili sa aj samotní politici SMK, ktorí asi s premiérovou naivitou rátali. Rolu v tomto môže hrať aj dlhodobé odsunutie SMK do ústrania v rámci slovenskej politiky. Pripomeňme, že naposledy bola strana v parlamente v roku 2010.
Odvtedy vždy súboj o maďarského voliča s Mostom-Híd prehrávala – aspoň na celoštátnej úrovni. Je možné, že aj tomu sa dá pripísať tento neuvážený postup politikov SMK. Mohlo ísť aj o akúsi snahu rýchlo si nahnať body pred potenciálnymi voličmi v situácii, keď sa Most ocitol mimo parlamentu.
Avšak netreba podceniť ešte inú vec. Je ňou tlak rôznych osobností verejného života, ktorý nastal, akonáhle prenikla na povrch informácia o stretnutí, respektíve o nehoráznych požiadavkách zástupcov SMK. Je možné, že nebyť tohto tlaku, zostala by celá vec „ututlaná“ a neprišlo by ani k premiérovmu verejnému vyjadreniu, ktorým iniciatívu SMK jednoznačne odsúdil.
Záležitosť nás upozornila na to, že ideológia tak Maďarov na Slovensku, ako aj tých za našimi hranicami, zostala aj po sto rokoch od podpísania Trianonskej zmluvy rovnaká. Mení sa len stratégia. Aktuálne to maďarskí národnostní politici „prepálili“ – a dobre im tak. Netreba však pochybovať, že sa z tohto diania do budúcnosti poučia. Mali by sme sa aj my, príslušníci majoritného národa.
