Pred pár dňami poslanci Národnej rady SR definitívne schválili novelu zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý okrem iného prináša povinné kvóty pre vysielanie domácej hudby v slovenskom rozhlasovom éteri.
Dvadsať a tridsať percent Zákon verejne presadzovala a u najvyšších politických špičiek zaň lobovala Iniciatíva za slovenskú hudbu, zložená z popredných slovenských hudobníkov a zástupcov šoubiznisu. Od vzniku iniciatívy po prijatie zákona uplynuli tri roky.
Ministerstvo kultúry, ktoré novelu zákona v súčinnosti s iniciatívou pripravilo, pred dvomi rokmi rokovalo so súkromnými vysielateľmi a navrhlo im, že návrh zákona odloží, pokiaľ rádiá dajú priestor domácej hudobnej produkcii na úrovni aspoň 15 percent z celkového množstva hraných skladieb.
Zástupcovia rádií to síce ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi sľúbili, ale nedodržali. Preto ministerstvo kultúry obnovilo proces tvorby novely zákona. Výsledkom bol vládny návrh, ktorý privátnym rádiám i verejnoprávnemu rozhlasu určuje povinné kvóty na vysielanie slovenskej hudby.
Rozhlasoví vysielatelia s licenciou, teda súkromné rádiá, budú musieť od 1. januára 2016 vyhradiť slovenskej hudbe najmenej 20 percent a od roku 2017 najmenej 25 percent času z vysielania hudby.
Verejnoprávny Slovenský rozhlas má v roku 2016 hrať najmenej 30 percent a od roku 2017 35 percent slovenskej hudby. Ide o podiely za každý mesiac a rozhlas ich bude musieť dosiahnuť na každom svojom vysielacom okruhu osobitne. Z podielu odvysielaných slovenských hudobných diel má byť najmenej jedna pätina nových.
POČÍTAŤ SA BUDÚ IBA TIE SLOVENSKÉ PIESNE, KTORÉ ZAZNEJÚ OD 6:00 DO 24:00.
Foto: Michaela Kolimárová
Za slovenské hudobné dielo rezort kultúry pritom podľa znenia zákona považuje „hudobné dielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo najmenej jeden autor textu má alebo mal trvalý pobyt na území SR, alebo hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku“.
V Európe sa kvóty osvedčili Zákon z dielne nášho ministerstva kultúry sa z inšpiroval aj podobnými zákonmi zo zahraničia – z Poľska, Maďarska, Švajčiarska, Dánska, Holandska, Írska, Chorvátska, Nórska, Rumunska či Španielska.
VEĽMI DOBRÉ SKÚSENOSTI S LEGISLATÍVNOU REGULÁCIOU VYSIELANIA DOMÁCEJ HUDOBNEJ TVORBY MAJÚ VO FRANCÚZSKU.
Predtým, ako sa tam v roku 1994 napriek odporu privátnych vysielateľov podarilo schváliť povinné kvóty, predstavoval podiel francúzskej hudby v rádiách približne 30 percent.
Zákon následne určil, že vo francúzskych rádiách musí odznieť až 60 percent európskej hudby, z toho 40 percent francúzskej. Polovica z toho však musí patriť začínajúcim interpretom a autorom. Určené kvóty musia dodržiavať aj televízne hudobné kanály.
Zmena, ktorá najprv vyvolala odpor, mala napokon pozitívny vplyv na celú francúzsku hudobnú scénu. Predajnosť domácej hudby stúpla až na 60 percent. Napríklad v roku 2013 bolo z 20 najlepšie predávaných albumov až 17 francúzskych.
V súčasnosti sa v súkromných rádiách na Slovensku vysiela v priemere len desať percent domácej hudby, čo je rovnako málo ako v Nemecku. Výnimkou sú iba okruhy verejnoprávneho RTVS.
Foto: archív
Čoho sa bojíme? „Je to správny krok od ministerstva kultúry, vlády a parlamentu, takýto zákon bol jedinou možnosťou, aby domáca muzika nebola ďalej ignorovaná,“ chváli prijatie právnej normy jeden z lídrov Iniciatívy za slovenskú hudbu Maťo Ďurinda.
„Ministerstvo kultúry sa opieralo aj o prieskumy verejnej mienky agentúry Focus z marca a apríla tohto roka, ktoré potvrdili, že občania Slovenskej republiky chcú v rádiách počuť viac slovenskej hudby. Päťdesiatšesť percent z nich uviedlo, že päť z desiatich odohraných pesničiek v rádiách by malo byť slovenských. Inak povedané, väčšina ľudí si želá, aby 50 percent vysielanej hudby bolo domáceho pôvodu. Ale aj 20 a 30 percent, ktoré zavádza nový zákon, je uspokojivých,“ hovorí frontman Tublatanky.
Maťo Ďurinda, rovnako ako väčšina jeho kolegov z brandže, má už roky na rádiá ťažké srdce. Slovenská hudba je podľa neho v rozhlasovom éteri veľmi poddimenzovaná, Slovensko je dnes na chvoste Európy aj sveta v hranosti domácej hudby.
Na Slovensku už boli aj časy, keď sa v súkromných rádiách hrali v priemere iba dve-tri percent slovenskej hudby, spomína si známy rocker. „Dodnes u nás existujú celoplošné rádiá, kde sa vysiela len okolo 1,5 percenta domácej hudby, čo je žalostné.“
Odkedy sa vraj začalo verejne hovoriť o tom, že objem slovenskej hudby je v éteri poddimenzovaný, niektoré rádiá mierne zvýšili rotácie domácich skladieb. „Možno sa aj trochu báli, že takýto zákon vznikne. Negatívnu situáciu to však podstatne nezmenilo,“ poznamenáva.
„Vo verejných priestoroch slovenskú muziku takmer nepočuť. Stráca sa identita Slovenska. Zahraniční turisti si skutočne môžu myslieť, že tu nemáme domácu hudobnú tvorbu, keďže z našich rádií počujú prevažne anglo-americkú.“
SPEVÁK PRIPOMÍNA, ŽE PO ZAVEDENÍ ZÁKONA BUDE MÔCŤ V ÉTERI STÁLE ZNIEŤ 80 PERCENT ZAHRANIČNEJ HUDBY, PRETO NECHÁPE, PREČO SA ZÁKONU NIEKTORÉ ROZHLASOVÉ STANICE TAK VEĽMI BRÁNILI.
„Čoho sa bojíme? Že pri väčšom počte slovenských pesničiek klesne počúvanosť rádií a znížia sa ich príjmy z reklamy? Hlúposť! Spomínané priekumy dokazujú opak. Slovensko si musí trošku dôverovať aj v populárnej hudbe, slovenské speváci a skupiny sa v porovnaní s tými zahraničnými nemajú za čo hanbiť, skôr naopak.“
Maťo Ďurinda (Foto: Michaela Kolimárová)
Rádio – brána k poslucháčom Vďaka zmenám, ktoré zavádza zákon, bude mať podľa Ďurindu väčší zmysel robiť domácu hudbu. „Určite pribudnú aj pracovné príležitosti, keďže vďaka zvýšenej hranosti sa mnohí interpreti budú môcť lepšie uživiť. Vznikne väčší záujem o koncerty, o programy či o kupovanie hudobných nosičov.“
DOMÁCA HUDBA SA BUDE VRACAŤ K SVOJIM POSLUCHÁČOM VO VLASTNEJ KRAJINE, TAK AKO BY TO MALO BYŤ NORMÁLNE VŠADE VO SVETE, MYSLÍ SI ĎURINDA.
Na otázku, ako sa bude zákon prejavovať v praxi, odpovedá: „V roku 2016 by mala byť každá piata pesnička vo vysielaní slovenská. V porovnaní s inými krajinami to nie je až tak veľa. Sú aj také, kde takýto zákon nemajú, a napriek tomu hrajú každú tretiu alebo dokonca každú druhú skladbu z domácej produkcie. To, ako budú rádiá zákon dodržiavať, bude naša iniciatíva monitorovať“.
Rádiá sú akoby bránou k poslucháčom. Ak sa neotvoria tvorbe domácich interpretov, nepresadia sa na hudobnom trhu. Internetová prezentácia hudby, ako je napríklad služba YouTube, je síce tiež jednou z foriem jej šírenia, ale vo väčšine prípadov nikdy nenahradí masový efekt rádií.
Podľa amerického prieskumu z roku 2012 až 48 percent ľudí objavuje hudbu prostredníctvom rádia. Je teda evidentné, že novela zákona o vysielaní a retransmisii má pre budúcnosť existencie slovenskej hudby absolútne opodstatnenie.
