Keď sledujeme súčasné peripetie vlády Igora Matoviča, musíme zákonite dospieť k zisteniu, že táto vláda si nevytvára nijaký systém vládnutia. Nič, čo by mohlo dlhodobo upevňovať jej vplyv v očiach voličov. Skôr sú jej blízke rozhodnutia ad hoc, čo vidíme najmä pri jej konaní v súvislosti s pandémiou koronavírusu.
Nijaký „Matovičov režim“ vlastne neexistuje a čoraz viac sa presviedčame o tom, že ani existovať nebude. Je len akýsi súbor chaoticky prijímaných a nedôsledne prerokovaných rozhodnutí a ich podobne chaotických dôsledkov.
Vyzerá to, že v prípade súčasnej vlády hovoríme ozaj skôr o akejsi prechodnej epizóde medzi dvomi vládami, pričom tá nasledujúca, v prípade, že by ju viedla napríklad strana Hlas-SD, by zrejme mala oveľa lepšie premyslené svoje programové priority a ich napĺňanie.
Povedzme si však pravdu: Je takouto epizódou len Matovičova vláda? V skutočnosti to vyzerá, že celý západný systém politických a spoločenských hodnôt sa tiež dostal do akejsi prechodnej fázy.
Západný model politického systému, ktorý dnes „dožíva“, vznikal počas 19. storočia a bol odpoveďou na vtedajšie kultúrne a spoločenské trendy. Za hlavné požiadavky doby sa považovalo, že sa treba zbaviť nadbytočných aristokratických a monarchistických prežitkov a prispôsobiť politické systémy voľnej hospodárskej súťaži a s tým súvisiacej industrializácii.
Sformoval sa tak systém, ktorý dnes poznáme pod názvom liberálna demokracia. V súčasnosti sa však už tento model pod vplyvom globálnych zmien radikálne mení. Národné štáty už v 20. storočí delegovali množstvo svojich právomocí na nadnárodné štruktúry, v európskych podmienkach išlo najmä o Európsku úniu a NATO.
Zároveň sa moc národných štátov oslabovala aj smerom k súkromným korporáciám. A zdá sa, že definitívnu ranu zasadzuje liberálnej demokracii, tak ako sme ju doteraz poznali, politická korektnosť a s ňou spojený progresívny, ľavicový typ liberalizmu.
Tu si treba uvedomiť jednu vec, o ktorej, pochopiteľne, tak pravicoví, ako aj ľavicoví liberáli neradi rozprávajú. Liberálna demokracia mohla efektívne fungovať len na podhubí civilizácie, ktorá stále akceptovala antickú a osvietenskú hodnotu racionality, ako aj kresťanskú kultúru a jej dôraz na intuitívnu akceptáciu hodnôt ako sú rodina, národ, či aj cirkev.
Akonáhle toto podhubie odstránime, začne sa nám rúcať celá stavba liberálnej demokracie ako takej. A musíme si byť vedomí, že ak tento trend bude pokračovať, sme len na prechode do inej fázy.
Aktuálne začína najmä západná Európa (ale už aj Spojené štáty) čoraz viac akceptovať kultúrne vzorce, ktoré s európskou (respektíve západnou) civilizáciou vôbec nesúvisia, ba prejavujú sa k nej priamo deštrukčne.
Ide najmä o prvky islamskej kultúry. Môžeme sa pýtať, či je aktuálny vzdor francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona proti islamskému extrémizmu len čímsi dočasným, alebo povedie k záchrane tradičných francúzskych, teda osvieteneckých, ale tým nepriamo aj kresťanských hodnôt ako takých.
Nech je ako chce, isté je, že pokiaľ bude na Západe pokračovať súčasný trend, liberálna demokracia celkom iste zanikne. A postupne ju nahradí systém, ktorý bude vychádzať z úplne iných, než západných sekulárnych a kresťanských hodnôt.
Samozrejme, že Matovičova vláda sa do našich dejín zapíše len ako smutno-smiešna epizóda. Ak ju však nahradí vláda viac či menej poplatná západnému ľavicovému liberalizmu, takýto kabinet by nás nakoniec poklonkovaním morálne dezorientovanému zahraničiu tiež voviedol do slepej uličky.
Rozdiel je len v tom, že pri Matovičovej vláde je to jasné už teraz, kým tá nasledujúca, ak by bola taká, ako predvídame, by zrejme dokázala aspoň dočasne spoločnosť i štát stabilizovať.
Nakoniec by však jej politika zákonite viedla k zániku slovenskej štátnosti v takej podobe, ako bola založená v roku 1993, ako aj k podkopaniu všetkých fundamentov, na ktorých náš národ po stáročia stál.
Máme teda na výber len medzi dvomi slepými uličkami – jednou primitívnou a druhou sofistikovanejšou? Istotne nie, ale zo strany slovenských politických síl hájacich konzervativizmus a národno-štátne záujmy by to chcelo oveľa väčšiu razanciu, než akej sme momentálne svedkami, aby obom týmto formám zla dokázali účinne čeliť. Ale to už by bola téma na ďalší komentár.
