Už roky sme svedkami toho, ako bombardéry najagresívnejšieho štátu na svete sypú svoj pekelný náklad po celom svete. Pomaly ani neexistuje krajina, ktorú neorali americké projektily. A ani tá naša nie je výnimkou. Deň D pozná väčšina z nás ako dátum vylodenia spojencov počas 2. svetovej vojny v Normandii – 6. 6. 1944. Ale už málokto by vedel povedať, čo bolo o desať dní neskôr. Šestnásteho júna 1944 americké lietadlá bombardovali Bratislavu, potom aj Nové Zámky.
Slovensko bolo dovtedy pokojné. Spojenecké bombardéry si ho nevšímali. Prelietali tadiaľ na ceste k cieľom v Tretej ríši. Mesto na Dunaji však nebombardovali a ani v ten deň nič nenasvedčovalo tomu, že bude zatiahnuté do bojov. Vlastne o boje tu ani nešlo. Len o vysypanie smrteľného nákladu – ako keby ste vyprázdňovali popolnicu – a odlet preč.
Sirény ostali hluché, protivzdušná obrana nereagovala. Pred desiatou hodinou predpoludním sa dovalilo 38 ťažkých amerických štvormotorových bombardérov B-24 Liberator z Talianska. Otravovalo ich niekoľko nemeckých šťúk, ale nezabránilo im, aby v priebehu ani nie 10 minút zhodili asi 370 ton bômb v okolí dnešného Mosta Apollo (ktorý je tam od roku 2005) na vtedajšiu Rafinériu Apollo, Zimný prístav, Mestskú plynáreň a most cez Dunaj. Bomby boli trieštivé a fosforové, niektoré boli časované. Vybuchovali postupne a vyvíjali vysokú teplotu, ktorá roztavovala všetko. Horiacu Bratislavu vraj bolo vidieť až z Viedne.
Najväčšie straty mala Slovenská dunajská plavba, ktorá bola prakticky úplne zničená. Z celkovo 21 lodí a tankerov potopili bomby 18, dve lode ťažko poškodili, zachovala sa len jedna, aj to bol parník. Škody sa odhadovali na 486 miliónov vtedajších slovenských korún.
Druhým cieľom bola rafinéria, ktorá bola zničená na 80 percent a jej škody sa odhadovali na 300 miliónov korún. S menom gréckeho boha slnka Apollóna, ktorý brázdil nebo vo svojich žiarivých záprahoch, akoby bola predurčená na zánik v krvavočervených plameňoch, ktoré sa spustili z neba. Strhli sa v nej požiare, v ktorých ešte dlho po bombardovaní vybuchovali budovy a sklady s horľavými látkami.
Slavo Kalný v knihe Bombardovanie Apolky píše, že rafinériu bombardovali na základe informácií, ktoré Američanom donášala špiónka z jej kruhov. Apollo patrilo medzi desiatku najväčších stredoeurópskych rafinérií, pre potreby nemeckej armády sa kapacity fabriky rozšírili, aby mohla dodávať naftu do ríšskych vozidiel a strojov.
Po bombardovaní bolo hlavné mesto Slovenského štátu zrazu bez vody, elektriny a plynu. A všade boli mŕtvoly. Okrem strategických objektov si totiž nálety vyžiadali asi 1500 civilných obetí, lebo bomby dopadali aj na Slovenský rozhlas, Slovenské národné múzeum, Ministerstvo dopravy a verejných prác, na okolité ulice Vysoká, Drevená, Grösslingová, Karadžičova, Jakubovo námestie a na ďalšie domy na nábreží. Zrovnali aj časť Petržalky, ktorá bola v tom čase ako rakúske územie súčasťou Hitlerovej Tretej ríše.
Lietadlá bombardovali Bratislavu v štyroch náletoch, ktoré si vyžiadali asi 120 potvrdených zabitých, asi 600 ťažko zranených (nevedno, koľkí prežili) a vyše 700 nezvestných (nevedno, koľkí sa našli živí). Z toho bolo len 74 zamestnancov rafinérie, takže vedľajších civilných obetí bolo dvadsaťnásobne viac. Niektorí zamestnanci rafinérie sa dostali do úkrytov, ale tam ich čakalo peklo. Dnu natiekla horiaca nafta, ktorá ich zaživa upiekla.
