Národná umelkyňa Mária (Marína) Kráľovičová, divadelná a filmová herečka a recitátorka, sa dožíva životného jubilea 90 rokov. Patrí k najväčším legendám slovenskej divadelnej a filmovej scény. Na dosky Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave prvýkrát vstúpila pred 70 rokmi. Jej nevyčerpateľná energia a láska k svojmu povolaniu sa prejavila v desiatkach stvárnených postáv či už lyrického, dramatického, tragického alebo komického charakteru.
Mária Kráľovičová sa narodila 7. júna 1927 v obci Čáry na Záhorí. Po absolvovaní meštianky začala pracovať ako holička, neskôr sa zamestnala v obchode s odevmi. Ako osemnásťročná uspela na hereckom konkurze a v auguste 1945 prišla do Komorného divadla (dnes Slovenské komorné divadlo) v Martine. V centre slovenskej kultúry a vzdelanosti rástla nielen herecky, ale i osobnostne, a to najmä vďaka kontaktu s režisérmi, spisovateľmi, básnikmi či maliarmi. Po dvoch rokoch martinského pôsobenia presídlila do Bratislavy, kde v rokoch 1947–1950 študovala herectvo na Štátnom konzervatóriu. Kráľovičovej pedagógom bol jeden z jej budúcich profilujúcich režisérov Jozef Budský.
V roku 1948 sa Marína Kráľovičová stala členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Na javisku SND začínala v úlohách živelných a hravých naiviek, akými boli napríklad Agnesa v Molierovej Škole žien (1948) alebo Zuzanka z Figarovej svadby (1949). Zapôsobila však aj v postavách, ktoré charakterizovala lyrika, krehkosť, ale i ženskosť. Ku Kráľovičovej životným kreáciám patrí zdramatizovaná Sládkovičova Marína (1948). Javisková kompozícia Jozefa Budského bola svojho času označovaná za inscenáciu storočia. Hra bola neskôr zakázaná, no ľudia ju spoznávali vďaka gramoplatniam či recitačným koncertom, a to nielen vo vtedajšom Československu.
Nezabudnuteľné výkony predviedla herečka napríklad aj v inscenáciách Hamlet (1950), Rómeo a Júlia (1957), Veselé panie z Windsoru (1958, 1963), Zostupujúci Orfeus (1969), Útrapy z rozumu (1989), Ženský zákon (1996) alebo S mamou (2007). Je prvou slovenskou televíznou herečkou, v roku 1957 ju režisér Ján Roháč obsadil do inscenácie Do videnia, Lucienne!, ktorá začala sériu legendárnych televíznych pondelkov. Televízia poskytla Márii Kráľovičovej množstvo ďalších hereckých príležitostí. Okrem iným si zahrala v snímkach Cid (1973), Buddenbrookovci (1974), Americká tragédia (1976), Louis Pasteur (1977), Višňový sad (1979) alebo Tiene v raji (1986).
Na filmovom plátne debutovala postavou Uľky Bujnovej v Bielikovom filme Priehrada (1950), neskôr sa predviedla v detektívke Petra Solana Muž, ktorý sa nevrátil (1959), v kultovej komédii Skalní v ofsajde (1960), v psychologickej dráme Ivanov (1963) alebo v dráme Veľké šťastie (2006). Marína Kráľovičová vynikla tiež ako recitátorka, slovenskú poéziu prezentovala v recitáloch na troch kontinentoch.
Herecká diva je nositeľkou štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002) a držiteľkou ocenenia Kvet Tálie (2004). V roku 2006 ju v rámci odovzdávania ocenenia Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) uviedli do Siene slávy. V októbri 2007 udelili umelkyni za jej celoživotné herecké dielo Cenu Jozefa Kronera. Je tiež laureátkou Krištáľového krídla za rok 2007 v kategórii divadlo a film a ocenenia Identifikačný kód Slovenska tiež z roku 2007.
Pamätnú dlaždicu na Filmovom chodníku slávy pred Mestským Divadlom Pavla Országa Hviezdoslava v Bratislave odhalili Márii Kráľovičovej v júni 2011. V roku 2012 si prevzala Medailu prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry. Marína Kráľovičová bola v októbri 2014 ocenená Cenou predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia.
Pri príležitosti jubilea Márie Kráľovičovej pripravilo SND vo svojej novej budove Galavečer VIVAT MARÍNA. Poctou k 90-ročnému jubileu herečky je tiež výstava (prístupná v novej budove SND od 1. júna 2017 do 30. júna 2017) Čary a stretnutia venovaná predovšetkým obdivuhodnej hereckej ceste Márie Kráľovičovej.
