Úvod Komentáre O boji proti vlastnému štátu, stožiari a kocke cukru

O boji proti vlastnému štátu, stožiari a kocke cukru

Foto: archív

V roku 1993 sa Slováci druhýkrát v histórii dožili vlastnej štátnosti. Vznik Slovenskej republiky a budovanie samostatného štátu boli hviezdnymi okamihmi v histórii nášho národa.

Žiaľ, onedlho sa aktivizovali sily, ktorým existencia suverénnej SR nezapadala do ich globalizačných scenárov. Sila peňazí, ktorými disponovali, sa pretavila do mediálneho ťaženia proti politickej garnitúre zakladajúcej štát. Ťažkotonážna propaganda priniesla svoje jedovaté ovocie vo voľbách v roku 1998.

Ľudia, ktorým záležalo na Slovensku a jeho budúcnosti, s obavami sledovali sfanatizovanosť časti občanov, ktorí pod vplyvom  mediálno-politickej masáže zatúžili po „európskosti“, aj keď presne netušili, čo to v praxi znamená. Onedlho sme vstúpili do NATO a EÚ.

Denne sme počúvali vstupe do Európy, hoci v nej odjakživa sme, o potrebe dobehnúť staré členské krajiny EÚ, ale už menej o tom, že nikdy nebudeme ich rovnocenným partnerom. Že budeme len súčasť „ost“ bloku, ktorý bol od začiatku odsúdený “makať a držať ústa”.

Ruka v ruke s týmito prejavmi sa cez médiá programovo pestovala neúcta k vlastnému štátu v najrôznejších podobách. Za roky postupne dospela do extrémnych podôb. Pred pár rokmi sa napríklad objavila spoločná fotografia istého slovenského politika s vlasatým chlapom, ktorý mal na tričku zobrazený slovenský štátny znak v kosoštvorci, symbolizujúcom ženský pohlavný orgán.

Zatiaľ posledným prejavom neúcty k štátu je hystéria, ktorá sa strhla okolo stožiara na štátnu vlajku pred NR SR. Akoby dnes bolo „in“ podceňovať prejavy vlastenectva, potierať štátne symboly, robiť si výsmech zo všetkého slovenského. Akoby bolo „in“ myslieť výlučne globálne, keď je príslušnosť k našej krajine považovaná za trápnu a „neeurópsku“…

Žiaľ, v tomto duchu sa dnes vychováva aj mladá generácia. Aké plody to v budúcnosti prinesie nášmu národu, radšej ani nedomýšľať. Ak sa včas nespamätáme, môžeme sa rozpustiť v mori globalizmu ako kocka cukru.

Foto: archív