Také obdobie temna, aké zažíva Slovensko dnes, sme ešte nezažili. Za posledných tridsať rokov určite nie. V nemocniciach umierajú ľudia na zákerný vírus a tí, čo zostávajú doma v zóne home office pomaly prestávajú veriť, že sa táto šialená doba skončí a nastane šťastný reset – vymazanie zla z nášho vedomia.
A zatiaľ čo sa topiaca väčšina chytá slamky, aby prežila, výkonná moc štátu, ktorú si zvolili oklamaní voliči, sa zaoberá sama sebou, mrhá časom a energiou vo vnútorných vulgárnych súbojoch.
Celé dni sa v novinách a televíznych debatách omieľajú bohapusté škriepky vo vládnej štvorkoalícii, typujú sa víťazi ničotných bojov na pozadí všetkých tých čiernych, bordových a červených štatistík o počte nakazených a mŕtvych.
A národ len prešľapuje z nohy na nohu v radoch pred mobilným antigénovým testovaním ako v absurdnej dráme Samuela Becketta Čakanie na Godota. Hlava štátu, uspatá svojou popularitou, vytiahla po dlhšom čase hranej neutrality svoje mierne zbrane, začala hovoriť o vyvodzovaní politickej zodpovednosti za katastrofálne vládne patálie a volá po zmenách.
Prijala šéfov koaličných strán a dokonca sa radila s exprezidentom-podvodníkom Andrejom Kiskom, ako by sa dalo vybŕdnuť z marazmu. Už vznikalo podozrenie že tu chystá úradnícka vláda a nové „progresívne“ zoskupenie.
Lenže v uvažovaní posádky Prezidentského paláca sa stala chyba: Igor Matovič je síce extrémne psychicky nevyrovnaný človek, ale nie je hlúpy, dokáže zužitkovať ťažkú váhu svojich päťdesiatich troch poslancov.
Osamotený hlas buriča Jána Krošláka, ktorý vyhlásil, že Matovič do funkcie predsedu vlády ešte nedorástol, že „z politického marketingu a freestylu premiéra sa stáva diagnóza“, v parlamentnom košiari predsedu vlády veľa vody nenamúti.
Päťdesiat Pročkov a poslankyňa Tabák v Národnej rade SR ľahko umravní takého Krošláka a vyšachuje Sulíkove a Remišovej preriedené stádočko. Keby aj „trnavský blázon“ položil svoju hlavu na oltár vlasti, nič zvláštne by sa nestalo.
Do premiérskeho kresla by si sadol financmajster Eduard Heger, jeho verný satelit a obhajca. Zmena by možno nastala, keby mal Richard Sulík chrbtovú kosť a Veronika Remišová trochu guráže premeniť slová na skutky. Ale chrbtová kosť a dodržanie sľubov do politiky nepatria. Aj Sulík aj Remišová majú v rukách kalkulačky, spočítali si, ako blízko majú k politickému hrobu.
O pár dní, o týždeň bude všetko jasné: vláda nepadne, koaličný štvorzáprah bude ťahať ďalej, možno s menšími kozmetickými úpravami. Veronika sa bude kajať, Riško nakoniec napriek vyhrážkam z vlády so svojimi ministrami neodíde, ba nejakú chvíľu podrží Matovičovi balónik, ako kedysi podržal Ivete Radičovej.
A Boris Kollár bude ďalej pre Matoviča učinené dobro, ktoré vyhral na volebnej lotérii, lebo je tvárny ako plastelína, keď treba pohaní, keď treba poslúži. Len boss Igor sa nezmení – naloží všetkým, aj Sulíkovi, aj Čaputovej a samozrejme najviac opozícii, najmä Ficovi, ktorý môže za všetky jeho hriechy.
Pôjde sa ďalej. Chaos v nemocniciach pod vedením lesníkov a hutníkov z portfólia ministra zdravotníctva sa neodstráni, zdravotné sestry a lekári budú do úmoru pracovať ako im káže Hippokratova prísaha.
Učiteľky zaočkované AstraZenecou budú učiť online a z detí vyrastie stratená pandemická generácia. Napokon odmenu za lojalitu predsedovi vlády dostane každý koaličný líder, každý minister čosi z mocenského koláča.
Kollár miliónové sociálne balíčky, lebo sľuby o nájomných bytoch sa kamsi vyparili, Budaj dostane do vienka enviromentálnu políciu (možno aj so zbraňami), Veronika si čosi vydranká za poslušnosť. Len Sulík zostane na ocot, lebo Matovičova pomsta nebýva sladká.
Vlastne sa nič nestalo, aj keď zahučala hora porodila iba myš. Vláda bude opäť „stabilná“. Treba len dúfať, že nás osud uchráni pred tou stabilitou à la Matovič po skazených parlamentných voľbách 2020, po tom ako sa občania nechali opiť rožkom z rúk prešibaného marketéra z Trnavy. Na výber nemáme toho veľa. Zostáva už len jediné riešenie: predčasné voľby ako občiansky reparát.
