Obetuje Slovensko vlastnú budúcnosť?

S otvorením hraníc, vstupom Slovenska do Európskej únie a s tým súvisiacim voľným pohybom pracovnej sily po jej členských štátoch, sa čoraz výraznejšie prejavuje fenomén straty slovenskej identity. Ak sa vláda nespamätá, našej krajine hrozí, že v blízkej budúcnosti príde o značné percento vzdelaného a práceschopného obyvateľstva.

Čoraz viac našich detí sa rodí v zahraničí
Slováci dnes v západnej Európe nielen pracujú. Stále viac sa ich tam už aj slovenským rodičom narodí, prežíva detstvo a školské roky. Vo Veľkej Británii, v Írsku, Nemecku, Rakúsku a inde sa rozrastajú slovenské komunity. Ide však stále len o migrujúcu pracovnú silu, bez štatútu národnostnej menšiny, čiže aj nároku na finančnú podporu z materského štátu. Nové generácie tak postupne strácajú kontakt s domovom aj motiváciu raz sa do vlasti rodičov vrátiť či v nej aspoň podnikať.

„Je to pravda. Keď v roku 2012 Štatistický úrad SR prestal započítavať do evidencie narodených deti slovenských matiek, ktoré prišli na svet v zahraničí, pôrodnosť na Slovensku skokovito klesla zhruba o päťtisíc. Asi toľko novorodencov, ba teraz už aj viac, sa nám teda každý rok narodí v cudzine,“ vyčísľuje demograf Infostatu Boris Vaňo. Pripúšťa, že mnohé z nich zostanú v cudzine natrvalo, čo pre Slovensko predstavuje značné populačné straty. „Určite by malo zmysel podporiť ich kontakt s domovinou,“ myslí si odborník.

Z dostupných štatistík je zjavné, že prirodzený prírastok slovenského obyvateľstva v zahraničí prevyšuje domáci.

Podľa údajov osobitnej matriky, ktorú vedie ministerstvo vnútra, bolo v rokoch 2012 až 2016 vydaných vyše 47-tisíc rodných listov deťom slovenských rodičov žijúcich či pracujúcich v cudzine. Asi 11,3-tisíca ich napríklad vystavili pre novorodencov narodených vo Veľkej Británii, viac ako 5-tisíc v Rakúsku, takmer 3,5 tisíca v Nemecku, 1,7-tisíca v Írsku.

Iba v roku 2016, nateraz poslednom s kompletnou štatistikou, sa mimo Slovenska narodilo okolo 6 500 slovenských detí. Štatistický úrad pritom v tom istom roku na slovenskom území zaznamenal narodenie zhruba 57-tisíc nových občanov. No zároveň vtedy asi 52-tisíc ľudí zomrelo, čiže prirodzene pribudlo len 5-tisíc ľudí.

Úbytok slovenského obyvateľstva, osobitne v krajinách EÚ, je pritom nízky, keďže tam pracuje najmä mladá a stredná generácia Slovákov. Naopak, v seniorskom veku sa mnohí títo odídenci vracajú do vlasti, kde zväčša majú nárok na dôchodky a ako poistenci štátu aj na zdravotnú starostlivosť. Návrat ich detí, keď sa dostanú do produktívneho veku, však už vôbec istý nie je. Ak si zázemie vytvoria v cudzine, vo vlasti svojich rodičov už nikdy nebudú plniť štátnu kasu ani verejné systémy – z ktorých budú čerpať ich rodičia.

Nedostatočná podpora štátu
„Aj v tomto aspekte sa prejavuje krátkozrakosť našej vlády, ktorá si už akosi zvykla, že finančné nároky slovenských občanov v zahraničí môže pokojne preniesť na úniu a jej fondy. Pritom si neuvedomuje, že práve ona za nich naďalej primárne zodpovedá. Ak ich potomkovia stratia, prípadne nikdy nezískajú pocit súdržnosti so Slovenskom, budú pre túto krajinu navždy stratení,“ zdôrazňuje sociologička SAV Monika Čambáliková. Ako dodáva, domáce politické elity by si dôsledky svojho nezáujmu o deti, ktoré takto krajina stráca, konečne mali uvedomiť. A začať sa správať nie stranícky, ale najmä štátnicky.

Sami rodičia sa pritom väčšinou aj snažia, aby sa ich v zahraničí narodené deti cítili byť Slovákmi. Majú na Slovensku trvalé pobyty, deťom nahlasujú slovenskú národnosť, vybavujú im slovenské rodné listy. Ak môžu, zapisujú ich v mieste pôsobenia do vzdelávacích centier, kde sa učia slovenčinu a slovenské reálie. Obvykle to však nejde bez zaplatenia školného.

V Írsku napríklad ročne asi stovku slovenských detí podchytí vzdelávacie centrum v Dubline. Po sobotách v ňom dobrovoľní pedagógovia za mizivú odmenu, sotva pokrývajúcu ich cestovné náklady, učia o Slovensku všetko to, čo by sa nedozvedeli v bežných írskych školách, kde si cez týždeň plnia povinnú školskú dochádzku.

„Skúsenosti, ktoré som získala za 11 rokov existencie nášho centra, ma priviedli k tomu, že som začala aktívne zisťovať, či sa o tieto deti vôbec ktosi zo Slovenska zaujíma,“ hovorí jeho riaditeľka Mária Pacherová. „A zistila som, že naša legislatíva, naposledy upravovaná v roku 2005, na ne myslí len veľmi okrajovo.

Štátne dotácie pre najmladšiu generáciu Slovákov žijúcich v západnej Európe sú nízke.

Podpora väčšinou smeruje do tradičných krajín so slovenskou menšinou – Maďarska, Srbska či Rumunska. Ak sa prístup nezmení, dobrovoľne si obetujeme našu budúcnosť,“ varuje Pacherová. Slovenské komunity v cudzine finančne aj materiálne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Kým však napríklad tradičným krajinám strednej a východnej Európy so slovenskou menšinou v rokoch 2014 až 2016 poslal 2,23 milióna eur, západoeurópskym len 335-tisíc. Na desiatky vzdelávacích centier podobných tomu írskemu, ktoré už fungujú v 18 krajinách západnej Európy aj v zámorí, prispel v posledných dvoch rokoch celkovou sumou iba 125-tisíc eur. Vlani v spolupráci s ministerstvom školstva k tomu prvýkrát pridal aj učebnice.

„Hoci inú štátnu finančnú podporu nemáme, s udelením grantu pre naše centrum nemôžeme rátať automaticky. Jeho výška sa mení v závislosti od rozpočtu úradu či počtu žiadostí podaných inými žiadateľmi,“ vysvetľuje Pacherová. Pritom mnohé z detí z centra sú vedené medzi žiakmi škôl na Slovensku, štát by preto mal mať na ne v rozpočte vyčlenený normatív. „Platí z neho však na každého takéhoto školáka len 10 percent. Pýtala som sa – kde je zvyšných 90 percent? Odpoveď? Vraj už pri príprave rozpočtu sa predpokladá, že za týchto žiakov stačí zaplatiť menej,“ uzatvorila.