V roku 1992 Slovensko prežívalo svoje hviezdne časy. Slovenské dejiny sa vtedy zrýchľovali zázračným tempom, čo si treba stále pripomínať, aby nám udalosti onoho roku nevymazal nežičlivý svet.
Výsledky federálnych volieb z júna 1992 boli rozhodujúce: 63,5 percenta hlasov do SNR získali zoskupenia majúce vo svojom programe medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska, pretože po novembri 1989 bola naozaj len otázka času, kedy si Slováci vybojujú slobodu. A tým sa nemyslelo nič iné, ako samostatný štát.
Otcovia nezávislosti
Všetko sa to začalo tzv. pomlčkovou vojnou na jar 1990. Slováci chceli, aby sa spoločný štát vrátil k pomenovaniu, aké mal na samom začiatku, teda ešte pred prijatím ústavy v roku 1920; na pôvodných trianonských dokumentoch je uvedený ako Česko-Slovensko, Czecho-Slovakia.
Česká strana slovenskú požiadavku odmietla. Napokon, po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach, sa oficiálny názov štátu ustálil ako Česká a Slovenská Federatívna Republika, v skrátenej podobe však inak v Česku (Československo) a inak na Slovensku (Česko-Slovensko).
Keďže vtedajšia slovenská vláda na čele s Jánom Čarnogurským maľovala osobitnú slovenskú hviezdičku a stoličku v Európskej únii až na „potom“, keď nás prijmú do únie ako spoločný štát (hľa, aký nezmysel!), iným sa videlo osamostatnenie ako veľmi drastický zásah do priateľských, ba často i rodinných vzťahov s Čechmi.
Podaktorým nestačilo, že tesne pred voľbami v roku 1990 pápež Ján Pavol II. pokľakol na vajnorskom letisku a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú, a povedal: „Slováci, nebojte sa!“
A tak sa veci ujali Matica slovenská, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene či Nezávislé združenie ekonómov Slovenska. V októbri 1990 uverejnila tlač výzvu Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite.
Politológ Eduard Chmelár o nej v texte Odklínanie krajiny v Slove 16. januára 2008 napísal: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“
Hviezdne chvíle republiky
Na Slovensku oficiálna príprava na nové štátoprávne pomery pred voľbami v júni 1992 absentovala. Hviezdne chvíle Slovenska sa začali na Kongrese slovenskej inteligencie 30. mája 1992, týždeň pred voľbami, na Donovaloch.
Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč, Gustáv Valach, ale aj hovorcovia Kongresu Drahoslav Machala, Marián Tkáč a Peter Štrelinger, podnikatelia Ľudovít Černák, Vladimír Soták a ďalší otvorene vyzvali budúcu slovenskú vládu skoncovať so spoločným štátom ako „s vierolomným partnerom“ a osamostatniť sa.
Možno teda uzavrieť, že naši občania hlasovali vo voľbách v roku 1992 za zvrchovanosť SR ako predpoklad samostatnosti.
A tak vtedajšia politická garnitúra na čele s Vladimírom Mečiarom (predseda vlády) a Ivanom Gašparovičom (predseda parlamentu) 17. júla 1992 prijala Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Oslavy prepukli už v ten večer v strede Európy v Kremnických Baniach, kde namiesto neprítomného Mečiara predniesol príhovor vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák. Tu zapálili prvú vatru zvrchovanosti. V tom čase sa konal v Martine Svetový festival slovenskej mládeže, na ktorom bola aj delegácia Svetového kongresu Slovákov na čele s Mariánom Šťastným. Šampanské tam tieklo prúdom.
Hviezdnym dňom bol 1. september 1992, keď SNR prijala Ústavu Slovenskej republiky zákonom č. 460, nasledoval zákon o Národnej banke Slovenska a začali sme pripravovať slovenské mince a bankovky – tisíckorunáčku s Hlinkom (čo mi neskôr naši ľavičiari vyčítali), statoční slovenskí federálni poslanci zahlasovali za zánik Česko-Slovenska, pričom vedeli, že si dobrovoľne skracujú poslanecké mandáty, všetka česť.
Spôsob rozdelenia Česko-Slovenska, vzniku dvoch samostatných štátov a ich vzájomný vzťah bol v porovnaní so situáciou v Sovietskom zväze a v Juhoslávii tak výrazne rozdielny, že bol medzinárodným spoločenstvom bez problémov akceptovaný. To všetko sa udialo pred vyše štvrťstoročím a my máme byť na čo hrdí. A môžeme, smieme, ba musíme si tie slávne dni pripomínať.
