Dosahovanie čoraz väčšej centralizácie moci a rozhodovacích právomocí pre eurobyrokraciu ilustruje aj metóda podriaďovania zahraničnej politiky pod jednu vôľu. „Spoločný vplyv je vraj účinnejší“ ako vplyv jednotlivých štátov únie“ – aj takouto filipikou zvádzajú národných politikov, aby zradili svoje národno-štátne záujmy.

EÚ vôbec nepripomína pôvodnú flotilu štátov, ku ktorej sa pridávajú ďalšie lode, ale je to čoraz viac o potápaní národných lodí, ktorých posádka sa má presunúť na jednu veľkú „spoločnú“ materskú loď.

Lenže tento kolos na rozbúrenom mori kríz má nielen viacero palúb – otázka je, na ktorej skončí tá-ktorá krajina – ale čo je podstatné, každá loď môže mať len jedného kapitána. Takže je zrejmé, že niektorí politici nebudú robiť ani poddôstojníkov a skončia len ako plavčíci a s nimi aj ich štát a obyvatelia. Ďalšou nevýhodou tohto mocensko-nariaďovacieho modelu je zrejmé, že keď superloď narazí, ku dnu pôjdu všetci…

Dva metre: Kosovo a Ukrajina
Ďalšou praktickou manipuláciou a obchádzaním dohôd je metóda hodenia jabĺk s hruškami do jedného vreca. Pritom len jablká sú „európske“, ale týmto manévrom eurobyrokrati automaticky získavajú kontrolu aj nad hruškami. Po konkrétny príklad netreba chodiť ďaleko.

Pre verejnosť sa vždy zvykne uvádzať spolu v jednom vreci bezpečnostná (vojensko-obranná, vonkajšia) politika s politikou zahraničnopolitickou (diplomacia). Napriek tomu, že Európska komisia má aj eurokomisára pre zahraničnú politiku, diplomatické vzťahy a postoje stále ostávajú v kompetencii národných štátov.

Výstižnou ukážkou je rozdielny postoj piatich krajín únie vrátane Slovenska k uznaniu „nezávislého a suverénneho“ Kosova.

Slovensko, Španielsko a tri ďalšie krajiny túto (bývalú) srbskú provinciu neuznávajú. Únia to ako tak rešpektuje, možno pre filigriánsky prístup Lajčákovho ministerstva zahraničných vecí (MZV), ktoré, čuduj sa svete, uznáva „kosovské pasy“. MZV však freneticky vždy reaguje na iné postoje politikov k Rusku alebo Ukrajine, dožaduje sa „držania línie“, ale samo porušuje Uznesenie NR SR ku Kosovu.

Miroslav Lajčák. Komu vlastne slúži? (Foto: archív)

Inak to je, samozrejme, pri hlavnom nepriateľovi, ktorým je pre úniu Ruská federácia. Ak na Krym, ktorého občania sa v referende pričlenili opäť do Ruskej federácie, by chcel vycestovať hoci len nezaradený poslanec národného parlamentu (Peter Marček), spustí sa bojový poplach, lebo ide vraj o územie Ukrajiny, tá mu nevydá víza a zasa sa tým niečo (nedefinované) porušuje…

Ktorý colník a policajt vám dá po prílete na Krym do pasu pečiatku? V ruskej alebo ukrajinskej rovnošate a s akým štátnym znakom? A debata je pre normálneho človeka skončená, ale nie pre eurohujera a servilných politikov, napríklad zo Slovenska.

Podriadenosť hegemónovi už prešla z úrovne vedomia do úrovne podvedomia, čiže nielen nekritického, ale nijakého rozmýšľania, keďže podvedomie koná automaticky. V prípade neuznávania Kosova, kde som v parlamente navrhol príslušnú a stále platnú deklaráciu, ktorou Slovenská republika oficiálne neuznáva samostatnosť Kosova.

No EÚ sa snaží podrobiť si postoj Srbska na vynútený súhlas s jednostranným odtrhnutím jeho historického územia, a to dokonca bez nejakého všeľudového hlasovania, len deklaratívnym vyhlásením. Princíp zveráka, v ktorom je Srbsko, sa nazýva eufemicky „pokusy o zmierenie na západnom Balkáne“.

Takže Kosovo pre Západ je a aj bude suverénne. Otázne je len, kedy sa Srbsko vydieraním vstupu do únie a nejakou „pomocou“ nakoniec „zmieri“ s cudzou vládou v Kosove, čiže odtrhnutým územím, de fakto v prospech Albánska, keďže Kosovo prevažne obývajú etnickí Albánci. Takéto sú rôzne metre únie. Jeden milimetrový na Rusko a spurné štáty (Maďarsko, Poľsko…), snažiace sa neodovzdať všetko do Bruselu, a kilometrový na únijné alebo euroatlantické záujmy, ktorým sa meria aj kosovská kauza.

Namiesto zákona „pravidlá“
Ďalším príkladom neférového prístupu elít je svojvoľné vykladanie si únijných „pravidiel“. Únia nefunguje na báze zákonov s jednoznačným výkladom, ale zväčša na princípe pravidiel a tie sa – ako všetky – dajú meniť, vykladajú sa a prispôsobujú podľa aktuálnych politických požiadaviek. Dokonca aj pre politické rozhodnutia a postoje, napríklad výboru parlamentu sa dokonca koná a navrhuje oficiálne uznesenie podľa „spoločnej pozície EÚ a NATO“.

Podriaďovanie sa tzv. národných pozícií diktátu únie je zbytočné riešiť. Ale odkedy sa politika únie podriaďuje postoju NATO, alebo sa vydáva za „spoločnú“?

Foto: archív

Kto a kde určil takúto koordináciu alebo dokonca subordináciu pre krajiny, ktoré nie sú buď členmi NATO alebo únie? Schválili ich všetky členské krajiny? Odpoveď znie: nie. Len niekde na nejakom samite, konferencii alebo stretnutí vydá niekto takéto stanovisko, a to sa stáva pre ostatných novým dodatkom svätého písma únijných pravidiel, povinných servilných postojov a „pozícií“.

Pre azylové pravidlá a migračný prílev do Nemecka sa dostali do sporu kancelárka Merkelová a jej koaličný partner (bývalý šéf bavorskej vlády) a súčasný spolkový minister vnútra Horst Seehofer. Bavor trval na zásadnom obrate otvorenej bezbariérovej migračnej politiky, za ktorou stojí práve Merkelová. Dostala ultimátum, aby veci zariadila na „európskej úrovni“ (obľúbená parketa Merkelovej, zväčša v opačnom garde: čo vyhovuje Nemecku, to je potom už aj „európske“).

V opačnom prípade bol Seehofer odhodlaný sám vydať príkaz na uzatvorenie nemeckej južnej hranice a vracať migrantov. Merkelová okamžite vypustila falošný balónik, že „by to bolo proti európskym pravidlám“. Top politici dnes pôsobia v štýle absolutistických monarchov a svoje vlastné názory, politiky a postoje považujú za zákon a normu.

Demokracia, spoločnosť, príslušné orgány vôbec nereagujú na toto bezprávne pošliapavanie demokratických úzusov, pretože zväčša ide o výkonných politikov, ktorí sú zapojení ako vagónik za európskou a globálnou lokomotívou a kráčajú v hlavnom prúde.

Aj toto je ukážka ako a prečo demokracia a spravodlivosť nefungujú a je to znak toho, kto a čo v skutočnosti vládne namiesto vôle ľudu. Ľud si buď s týmto nevie poradiť, alebo nemá ani záujem. A tak jediný, kto tu určuje hodnoty, pravidlá a líniu smerovania sú od vôle ľudu odtrhnuté bruselské elity, bezchrbtoví štátnici a bez volebnej legitimity rozhodujúci bruselskí politici a úradníci.

Ide o vážnu systémovú krízu demokracie, ktorá sa mení z pluralitnej na plutokraciu – vládu mocných politických, štruktúrnych (nikým nevolených) a neformálnych šedých eminencií (tretí sektor, vplyvné finančné a korporátne globálne elity).

Tie systémom pôžičkovej zadlženosti verejných rozpočtov a financií dosiahli absolútnu podriadenosť národných vlád systému a medzinárodným globálnym záujmom. Bežní ľudia sú, žiaľ, pre túto technokraticko-ideologickú mašinériu len štatistické čísla a figúrky na šachovnici záujmov.

(Autor je predsedom Inštitútu národnej politiky)

Jedným z príkladov neférového prístupu elít EÚ je svojvoľné vykladanie si únijných „pravidiel“. (Foto: archív)