Ak by sme pomenovali pomocou diagnostických metód mentálny stav niektorých lídrov politických strán, dospeli by sme k desivému obrazu slovenskej politiky a k smutnému prípadu marketingovo spracovaného slovenského voličstva.
Očividným prípadom tohto obrazu je dosluhujúci predseda strany Za ľudí a bývalý prezident Andrej Kiska a ešte okatejším príkladom je šéf firmy OĽaNO, Igor Matovič, ktorý sa momentálne prezentuje na pozícii premiéra v štýle one man show.
Občan volič má všade vo svete dlhšie vedenie na ceste k poznaniu, kým zistí svoj omyl a na Slovensku je táto cesta dvojnásobne dlhá, lebo veľká časť našej spoločnosti je už tradične málo imúnna voči mediálnemu ohlupovaniu a vyvádzaniu dobre platených politických neziskoviek.
Žiaľ, ešte sme sa nenaučili pozerať pod povrch marketingu, rozlišovať exhibicionizmus od normálnosti, rozlišovať fasádu od obsahu. Preto sme do najvyššieho úradu v štáte zvolili posledného prezidenta i prezidentku, preto sme zvolili do premiérskeho kresla lídra čudnej politickej firmy, ktorá je anomáliou našej parlamentnej demokracie, aká nemá páru nikde v Európe.
Strana bez členskej základne s miliónmi na účte
OĽaNO nemá všade uznávané atribúty demokratickej politickej strany, nemá členskú základňu, nemá štruktúry ani spoločnú stmeľujúcu ideu. Zvláštne je, že toto čudo dostáva ako štandardná politická strana nemalé milióny eur zo štátneho rozpočtu za hlasy vo voľbách, pričom účel pridelených miliónov je veľmi nejasný, priečiaci sa zdravému rozumu.
Na túto kurióznu jedinečnosť slovenskej liberálnej demokracie upozorňoval v minulom volebnom období Andrej Danko i Robert Fico, avšak bezúspešne, lebo nikomu inému to neprekážalo, ani verejnosti, ani politickým oponentom, ani mimovládkam, ani mediálnej politologickej hviezde Grigorijovi Mesežnikovovi a dnes už ani bývalej Matovičovej kritičke Veronike Remišovej.
Pregnantne, triezvo a s rozčarovaním na situáciu, aká vládne v priestore slovenskej partokracie, nedávno poukázal bývalý politik Vladimír Palko. V istej diskusnej relácii povedal, že OĽaNO je čosi ako „nájomná politická strana,“ ktorá si pred voľbami najíma kandidátov na poslancov a tí potom už ako zvolení zástupcovia ľudu nemajú „absolútne nijaké slovo v štruktúrach strany, lebo štruktúry neexistujú“.
Pozorovateľ by dodal, že v parlamente pôsobia len ako nesúrodý Matovičov komparz. Pravdaže, jednotlivci sa občas vzbúria, ale šéf komparzu ich vyhodí a s príchodom volieb ľahko vymení celú skupinu, najme si iných, neznámych, ale submisívnych adeptov na poslancov. A ide sa ďalej.
Vráťme sa však k osobe tvorcu spomínanej politickej anomálie, pôsobiacej pod značkou OĽaNO, čiže Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. O Matovičovi kde-kto a nielen Robert Fico, hovorí, že premiér je psychopat alebo sociopat, ale málokto mu oprávnene priznáva vysokú inteligenciu stratéga predstieraných emócií, klauna i dramatického herca, čo uveril vo svoje preexponované ego.
Možno plač, ktorý má pri verejných prejavoch občas na krajíčku (keď sa cíti ukrivdený a nedocenený) ani nemusí hrať, možno je len bytostne spojený s poruchou správania istého neliečiteľného druhu.
Matovič sám kedysi priznal svoje labilné emócie a plačlivé sklony.
„Ako dospelý som sa rozplakal vtedy, keď mi oco, ktorý už 13 rokov nie je medzi nami, pri nedeľňajšom obede zobral opečenú kožu z kuraťa a že, či si ju môže zobrať a zjesť. A ja, jasné, ale veril som, že mi ju nezje, ale on mi ju zjedol a mne začali tiecť takto veľké slzy a neudržal som emócie. No a čo?“ povedal v rozhovore v čase, keď vstúpil do politiky.
Americký psychológ Joseph Carver už dávno vytvoril imaginárny portrét človeka, pripomínajúceho pichliače dikobraza – „ľahko, obvykle úmyselne zraní, ale sám i na náhodnú maličkosť zareaguje obranou.“ Matovičova obrana to je vždy útok a urážanie protivníka. Nie sú mu cudzie výmysel a klamstvo.
Doktor Jekyll a pán Hyde
Mnohí Matovičovi voliči si iste pamätajú jeho vstup do parlamentu začiatkom leta 2010, keď tvrdil, že mu ponúkli 20 miliónov eur za to, že spolu s jeho tromi poslancami pomôže povaliť vládu Ivety Radičovej.
Bola z toho senzácia na mediálnej scéne. Keď kauzu začala vyšetrovať polícia, Matovič vypovedal, že to bola ponuka jeho priateľa, myslená ako vtip, ku ktorému sa údajný priateľ údajne priznal so slzami v očiach.
Podobným klamstvom bolo jeho obvinenie na sociálnej sieti, že predseda vlády Robert Fico s manželkou majú schránkovú firmu v Belize Bank Internacional s dvoma účtami v obrovskej sume 674 546 004,42 dolárov. Príslušná banka však vydala vyhlásenie, že Robert Fico ani jeho manželka nikdy nemali a nemajú u nich nijaký účet.
Matovič potom pred vyšetrovateľmi uviedol, že jeho informátorom bol anonym. Klamstvá a nespočetné tlačovky tohto pána na podobné témy vždy splnili svoj účel – vyvolali záujem mediálnych trasorítok.
Igor bol hrdinom dňa, podobne ako egoistický sociopat Sheldon Cooper, postava zo seriálu Teória veľkého tresku. Sheldon podobne ako náš Igor často hovorí a koná impulzívne, ale občas sú to len mimikry smerujúce k presadeniu vlastného ja a potupeniu protivníka.
Súčasný premiér sa neštíti ani vulgarizmov na verejných vystúpeniach, ktorými tituluje politických oponentov.
Kedysi na tlačovej konferencii pred parlamentom „poctil“ Andreja Danka najvulgárnejším pojmom z krčmového suterénu a nedávno už ako predseda vlády pomenoval svojich, inak dosť miernych kritikov, slovným novotvarom mudrosráči.
Jeho politický portrét je popretkávaný morálnymi kauzami, medzi ktorými vyniká nahrávanie kolegu Radoslava Procházku za účelom jeho diskreditácie aj voľakedajší návrh potupného preverovania ním navrhovaných kandidátov za poslancov na detektore lži.
O Matovičových škandáloch v parlamente a jeho sporoch s Richardom Sulíkom, Bélom Bugárom, Andrejom Dankom, Danielom Lipšicom, Miroslavom Beblavým, Martinom Poliačikom, Veronikou Remišovou, Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim by sa dala napísať kniha satirických poviedok.
Podľa psychológha Carvera sociopat využíva tzv. dvojnú väzbu. Jednotlivé informácie nie sú v súlade, naopak, jedna popiera druhú. Sem patrí aj striedavé správanie v štýle „doktor Jekyll a pán Hyde“ (ráno čosi tvrdím a večer to popriem ako iný človek).
Treba len dúfať, že pôsobenie Igora Matoviča s jeho neznámou, prípadne neoverenou diagnózou neskončí ako jekyllo-hydeovská metafora, lebo by to bola v koronačasoch pre Slovensko cesta do pekla.
Vodiči mestskej hromadnej dopravy či kamiónov sa povinne podrobujú psychologickým testom. Uchádzači o policajnú a vojenskú službu sú automaticky vyradení zo zoznamu, ak trpia psychickými poruchami.
Nemali by aj osoby, ktoré majú držať v rukách kormidlo štátu, podstupovať najprv psychologické vyšetrenia, či sú schopní zvládnuť tieto náročné funkcie? V záujme duševného zdravia celej spoločnosti, nielen časti voličov, ktorí toho-ktorého politika dostali do kresla. Pán Matovič, zabudnite na detektory lži.
