Vedecké vysvetlenie zvukového javu, ktorý sprevádza kroky človeka po zamrznutej snehovej pokrývke, je jednoduché. Sneh pozostáva z ľadových kryštálikov – vločiek, medzi ktorými sa nachádza množstvo vzduchu. Pod tlakom sa sneh stláča, čím sa vzduch z neho vytláča, vločky sa o seba trú a lámu sa. Vtedy vydávajú zvuky podobné vŕzganiu.
Sneh však pod našimi krokmi nevŕzga vždy. Keď mráz nie je veľmi silný, povrch vločiek pokrýva jemná vrstva vody. Pri teplotách na úrovni -10 °C je to len jedna molekulárna vrstva, pri -1°C je však vrstva vody stonásobne hrubšia. Voda tlmí zvuk lámajúcich sa kryštálikov, a tak hlasné vŕzganie počuť len pri silnejšom mraze.
Vrstva vody na povrchu kryštálikov spôsobuje aj to, že jednotlivé vločky k sebe primŕzajú. Pri čerstvo napadnutom snehu sú spojenia medzi kryštálikmi slabé, pri uležanom zasa oveľa pevnejšie. Ich narúšanie vyvoláva tiež zvuky, ale na oveľa nižších tóninách. Naše ucho ich vníma skôr ako šuchot alebo chrapčanie a počujeme ich aj pri teplotách okolo nuly.
