Janko Kráľ, národný buditeľ a predstaviteľ romantizmu v slovenskej literatúre je považovaný za najrevolučnejšieho štúrovského básnika. Pre svoje radikálne názory, vášnivú povahu a odvahu kritizovať aj vo vlastných radoch sa postupne začali jeho spolupracovníci od neho vzďaľovať.
Ľudovítovi Štúrovi napríklad vyčítal, že v jeho Národných novinách je málo slovanského princípu, ďalších kolegov kritizoval pre nedostatočnú razanciu pri presadzovaní národných záujmov.
Tento básnik – búrlivák či divný Janko, ako Kráľa prezývali, bol však výnimočným autorom. Jeho diela dosahujú úroveň európskej literatúry. Od narodenia Janka Kráľa, ktorý v tvorbe nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti, uplynulo 200 rokov.
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny krčmára a mäsiara. V rokoch 1835 – 1837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri, neskôr študoval na lýceu v Levoči, následne v Kežmarku až sa napokon ako 20-ročný zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, kde sa zoznámil so skupinou štúrovcov.
V roku 1844 sa podpísal pod list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie zástupcu profesora a lýceum opustil. Pri tejto príležitosti napísal báseň Duma bratislavská, ktorá vyšla v časopise Orol tatranský v roku 1847 a je považovaná za prvú báseň v štúrovskej slovenčine.
Po protestnom odchode zo školy sa vo svojom rodnom meste Kráľ zúčastnil na príprave založenia spolku Tatrín a istý čas putoval po krajine, pričom spisoval ľudové piesne a rozprávky.
Neodmysliteľnou súčasťou života významného predstaviteľa romantizmu bolo samotárske tuláctvo, preto sú niektoré miesta, v ktorých pôsobil dodnes neznáme. Približne ku koncu roka 1844 sa zamestnal ako notár v advokátskej kancelárii v Pešti u Augustína B. Vrchovského, priateľa Ľudovíta Štúra.
Symbolom odporu proti feudálnym pánom bol pre revolučne naladeného Janka Kráľa Jánošík. Práve táto postava mu poslúžila k vytvoreniu lyricko-epickej skladby Výlomky z Jánošíka skladajúcej sa z textov, ktoré vznikli medzi rokmi 1843 a 1844.
Jedným z najznámejších diel, ktoré člen štúrovskej generácie vytvoril, je romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Prvýkrát bola publikovaná v almanachu Nitra (1844) a autor sa v nej štylizoval do pozície hrdinu, ktorý sa usiluje vykonať veľký čin, no vo svojom boji zlyháva.
K ďalším básňam v spisovnej slovenčine vydaným v spomínanom almanachu patria Zverbovaný či Pieseň bez mena. Keď v marci 1848 v Pešti vyhlásili formálne zrušenie poddanstva a cenzúry, slovenského národovca to podnietilo k novým nádejam a vycestovaniu za priateľom Jánom Rotaridesom do Príbeliec.
Spoločne vyzvali prítomný ľud k povstaniu voči vrchnosti, ktoré sa stalo známe ako vzbura poddaných v Honte. Slová podpory slovenskému národu v boji za vlastné práva zachytil v básňach Krajinská pieseň a Tri vŕšky (1848).
Za buričské konanie sa Kráľ nevyhol desaťmesačnému väzeniu v Šahách a v Pešti. Spomienky na žalár mu boli inšpiráciou pre báseň Šahy (1849) poznačenú veľkým skepticizmom.
Po tom, ako sa dostal na slobodu, organizoval v Liptovskom Mikuláši dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko a opäť sa ocitol vo väzení. V septembri 1849 sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru.
Vo viere, že sa Slovákom podarí získať vytúženú slobodu napísal dielo Jarná pieseň (1849). Po revolúcii sa zamestnal v štátnej správe a pôsobil na rôznych miestach v monarchii. V roku 1851 sa oženil s Máriou Polexínou Modrányiovou, s ktorou mal štyri deti.
Spisovateľské aj politické ambície Janka Kráľa išli postupne do úzadia, no ešte v roku 1861 básňou Duma slovenská oslávil memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Až do svojej smrti potom pôsobil v advokátskych kanceláriách. Janko Kráľ umrel na týfus 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach.
