Slávne bratislavské televízne pondelky sa hlboko zapísali do spomienok predovšetkým staršej generácie divákov. V začiatkoch fenoménu televíznych pondelkov nikto nemohol predpokladať, že sa rozvinie až do takých rozmerov a kvality.
Ukazovali klasické hodnoty, v podobe inscenácií prinášali encyklopédiu svetovej tvorby – vychovávali a vzdelávali, boli učebnicou svetovej literatúry, v ktorej pred televíznymi obrazovkami „listovali“ desaťtisíce divákov. Od začiatku slávnej éry televíznych pondelkov uplynulo 65 rokov.
„Televízny archív nám prezradí, že začiatok tradície bratislavských pondelkov môžeme datovať 12. januárom 1959, keď sa odvysielalo prevzaté predstavenie činohry Slovenského národného divadla – Bertold Brecht: Život Galileiho v réžii Tibora Rakovského s Viliamom Záborským v titulnej úlohe.
Pôvodne bolo toto prevzaté predstavenie plánované na 31. októbra 1958, z neznámych príčin sa však neuskutočnilo. Po rozhodnutí vedenia štátu o každodennom televíznom vysielaní sa uvažovalo o pondelkovom vysielaní už 29. decembra 1958, ale reálne sa každodenné vysielanie začalo až od 1. januára 1959.
Predstavenie Život Galileiho bolo po televízno-režijnej stránke pripravené na vysielanie, a tak sa po definitívnej stabilizácii vysielacej schémy v pondelok 12. januára 1959 aj odvysielalo,“ povedal novinárom Milan Antonič, bývalý šéf archívu Slovenskej televízie.
Tým dlhoročný televízny archivár súčasne uviedol na pravú mieru dátum začiatku vysielania bratislavských televíznych pondelkov, pretože v tejto súvislosti sa veľmi často uvádza nesprávny dátum 29. december 1958.
Prvou lastovičkou televíznych pondelkov sa stala rok a pol pred tým inscenácia Do videnia, Lucienne!, ktorú bratislavské štúdio Československej televízie odvysielalo naživo z divadla 15. mája 1957. Režisér Ján Roháč obsadil do hlavných úloh Máriu Kráľovičovú a Ela Romančíka, ktorí sa tak vlastne stali prvými slovenskými hercami účinkujúcimi v televízii.
Štúdio Československej televízie (ČST) v Bratislave začalo vysielať 3. novembra 1956 a prakticky od začiatku „bojovalo“ za väčší podiel na celoštátnom vysielaní. Koncom roka 1958 padlo rozhodnutie, že televízia bude vysielať aj v pondelok, a teda od roku 1959 sa pravidelne vysielalo už sedem dní v týždni.
„Pražské vedenie ČST rozhodlo, že keď sú Slováci stále nespokojní so svojim podielom vo vysielaní, tak nech im patrí celý pondelok,“ pripomenul Milan Antonič. Bratislavskí televízni pracovníci stáli pred veľkou výzvou – v divadlách sa v tento deň nehralo, múzeá i výstavy boli zatvorené, čiže po kultúrnej stránke to bol takpovediac „tichý“ deň.
Chopili sa príležitosti, s televíznymi pondelkami sa zrodili i televízne inscenácie. Antonič poukázal na to, že najmä v začiatkoch panovala zo strany divadiel obava z negatívneho vplyvu televízneho vysielania na ich činnosť. Čas však ukázal, že opak bol pravdou a možno povedať, že aj vďaka televízii sa prejavila vlna zvýšeného záujmu občanov o divadelnú kultúru.
„Obrovský prínos bratislavských pondelkov vidím najmä v tom, že postupne sa špičková kvalita svetovej i našej dramatickej tvorby respektíve dramatizácia hodnotných prozaických diel v podaní elity slovenského divadelníctva dostala zásluhou televízneho vysielania do takmer všetkých kútov Česko-Slovenska.
Obrazne povedané, aj babička v hociktorej dedinke s dosahom televízneho signálu mohla byť každý pondelok ´v divadle´ prostredníctvom televíznej obrazovky,“ zdôraznil archivár Milan Antonič.
