Profesor Milan Stanislav Ďurica zavŕšil v týchto dňoch 90 rokov svojho plodného života. V slovenskej historickej vede mu patrí popredné miesto pre šírku záberu, hĺbku pohľadu a morálny postoj, ktorý sa premieta do jeho historiografickej tvorby.
Jeho literárne a filozofické sklony, ako aj talent pre chápanie historických dejov, ho priviedli do talianskeho Turína. Vo svetovom stredisku saleziánskej rehole študoval filozofiu a teológiu. Stal sa kňazom, potom profesorom teológie a neskôr, po ukončení štúdia histórie a politických vied na univerzite v Padove, bol profesorom politických a ústavných dejín východnej Európy.
Padovská univerzita bola jeho trvalým pracoviskom, v ktorom rozvinul pozoruhodnú vedeckú, prekladateľskú a vydavateľskú činnosť. Stal sa výborným znalcom západných archívov a knižníc v Ríme, vo Viedni, Mníchove, Norimbergu, Ženeve… Jeho teologicko-filozofické štúdie a monografie zo slovenskej histórie, bibliografické práce, odborné články, komentáre a heslá pre svetové encyklopédie vychádzali vo viacerých svetových jazykoch.
Po roku 1998 sa natrvalo presťahoval na rodné Slovensko a hneď sa zapojil do kultúrneho i spoločenského života. Jeho prednášky sa tešili veľkému záujmu, lebo hovoril o historických udalostiach, ktoré boli dovtedy tabu.
V roku 1995 vydal komplexnú prácu Dejiny Slovenska a Slovákov v chronologickom prehľade, v ktorej uviedol a usporiadal úctyhodné množstvo faktov od počiatku slovenských dejín až po dnešok. Dielo vzbudilo veľký záujem verejnosti, zároveň však podráždilo niektorých ideologických prepisovačov dejín, čo iba zvýšilo jeho príťažlivosť a obdiv k autorovej individualite.
