V Spojených štátoch sa nachádza 27 sídiel pomenovaných po legendárnom antickom meste Troja. Len jedno z nich, neveľké mestečko v Ohiu, sa však zapísalo do histórie maloobchodu. 26. júna 1974 o ôsmej hodine ráno v pokladni tamojšieho supermarketu Marsh namiesto ručného nablokovania ceny prvýkrát načítali čiarový kód výrobku. Ten systému sám odovzdal informáciu o druhu i cene. Išlo o žuvačky Wrigley’s.
Tento kód bol takmer totožný s tým, aký poznáme z drvivej väčšiny výrobkov dnes. Je to systém rovnobežných pruhov, v ktorých šírke a medzerách medzi nimi sú zakódované informácie o výrobku. Nastala revolúcia, ktorá proces predaja nielen zrýchlila, ale predovšetkým zlacnila.
Snahy o elektronizáciu predaja tovaru boli trendom už dlhší čas. Maloobchodné reťazce sa sťažovali, že náklady na pracovné sily často prevyšujú zisky za predaj tovaru. V obchode totiž nebolo treba nielen blokovať v pokladni každú položku osobitne, ale aj označiť cenovkou každý jeden výrobok. To v prípade stále sa zväčšujúcich predajní predstavovalo enormnú finančnú záťaž.
Riešenie pritom bolo už pripravené. Patent čiarového kódu má letopočet 1952. K praktickému zavedeniu však vtedy neprišlo, pretože chýbali dostupné čítačky. Čiarové kódy tak svoje prvé uplatnenie nenašli v predajniach, ale v automobilovom priemysle.
Ani v polovici sedemdesiatych rokov sa systém masovo nerozšíril. Stalo sa tak až po zjednotení štandardov a vylepšení čítačiek. V osemdesiatych rokoch tak už bolo takmer nemožné umiestniť na trhu tovar bez čiarového kódu.
V roku 1979 sa čiarový kód dostal aj do Československa. Aby štátny podnik Čokoládovne mohol ďalej vyvážať svoj tovar do Veľkej Británie, priviezol zástupca továrne vzor kódu do tlačiarne obalov, kde vytlačili. Následne RVHP poverila ČSSR prípravou noriem pre zavedenie čiarových kódov pre celý východný blok.
