Úvod Spoločnosť Slovenčina: Nemáme bludište, demokratičnosť ani lehátka

Slovenčina: Nemáme bludište, demokratičnosť ani lehátka

Foto: archív

V oficiálnej komunikácii či médiách sa denne stretávame s používaním nespisovných slov, slovných zvratov či celých vetných konštrukcií. Na deformovanie spisovného slovenského jazyka má silný vplyv čeština, ktorá je prostredníctvom mediálneho vplyvu prítomná aj vyše dve desaťročia po rozdelení Československa. Nesprávnu slovotvorbu majú na svedomí aj chybné predpony a prípony prevzaté z češtiny. Čo sa týka prípon, pomerne živé sú u nás stále najmä prípony -ište, -čnosť, -tko.

Tieto prípony boli často legitímne a produktívne v počiatkoch spisovnej slovenčiny. Napríklad slová zakončené na -ište spadajú do vzoru srdce, ktorý je dnes už viac-menej uzavretý, ale mnohé z výrazov, ktoré podeň patria, tvoria súčasť jadra slovnej zásoby. Týka sa to aj slov zakončených na -ce, ktoré sa postupne nahrádzajú variantmi s príponou -ko. Prípona -ište sa zachovala aj v názvoch niektorých obcí, napríklad Trhovište v okrese Michalovce alebo Ihrište ako mestská časť Púchova.

Dnes sa preferuje prípona -isko, takže slová ako bludište, smetište, ani spomínané ihrište a trhovište už nie sú spisovnými. Správne je bludisko, smetisko, ihrisko, trhovisko. Ak teda nájdeme v tlači vetu “Kľučkovali sme spleťou ulíc ako motorizované krysy v bludišti, až sme napokon našli hľadanú adresu”, sme svedkami chyby. Krysy kľučkujú v bludisku.

Výnimku predstavuje slovo kolbište, v pôvodnom význame ohradené miesto na preteky koní alebo rytierske turnaje, ale v širšom význame akékoľvek bojisko, aj metaforické. Kolbište je v súčasnosti jediný spisovný variant, hoci už sa presadzuje aj forma kolbisko, ktorá je zaregistrovaná v novom Slovníku súčasného slovenského jazyka.

S kolbišťom sa môžeme stretnúť v rôznych kontextoch, napríklad: “Na polomskom kolbišti, vybudovanom špeciálne na toto podujatie, sa predviedlo takmer 40 jazdcov z celého Slovenska.” “Akademická pôda sa stala kolbišťom politických stretov.” “Demokratický parlamentný priestor prvýkrát umožnil Slovákom masový vstup na politické kolbište.”

Foto: archív

Česká prípona -čnosť má správny slovenský variant v koncovke -ckosť. Aj slová ako autentičnosť, demokratičnosť alebo baladičnosť však boli ešte pred polstoročím spisovné a fungovali s formami autentickosť, demokratickosť, baladickosť ako dvojtvary. V súčasnosti vymierajú, ale napríklad s autentičnosťou sa stále stretávame pomerne často:

“Autentičnosť rímskeho nápisu doložil nález kamenného podstavca sochy.” “Na dosiahnutie čo možno najväčšej miery autentičnosti Spielberg použil skoro dokumentárny štýl nakrúcania.” V oboch prípadoch autori zvolili nespisovný výraz, správne je: autentickosť nápisu, Spielberg dosiahol autentickosť.

Spomedzi slov zakončených nesprávne na -tko prežíva v slovenčine napríklad lehátko, strúhatko alebo kľakátko; držátko či ťažítko sú už takmer vyhynuté. Túto českú príponu treba nahrádzať správnym -dlo. Takže na Pohode nevyrástla piesočnatá pláž s lehátkami, ale s ležadlami a návštevníci pri studničke pod borovicami neosadili kríž s kľakátkom, ale s kľakadlom. Z významových dôvodov sa zachováva tvar pravítko. Lízatko sa po slovensky povie lízanka.

Napokon treba v súvislosti s českými vplyvmi na prípony spomenúť rodinné priezviská a ich nesprávne zakončovanie na -í: Jaškoví, Kováčoví, Dúbravcoví, Kolníkoví. Slovenská prípona znie -ovci: Jaškovci, Kováčovci, Dúbravcovci, Kolníkovci. Nemožno teda povedať: “Ročne manželia Slovákoví vyrobia stovky fliaš rôznych výrobkov.” Výrobky produkujú manželia Slovákovci.

Foto: archív