Úvod Auto - moto Tatra 813 oslavuje polstoročnicu

Tatra 813 oslavuje polstoročnicu

Foto: archív

Bol piatok 24. marca 1967 a hrdí tatrovkári práve dokončili prvý podvozok Tatry 813 z overovacej päťdesiatkusovej série. Vývoj dovtedy najvýkonnejšej Tatry prebiehal na podnet ministerstva národnej obrany, ktorého požiadavkou bol špeciálny ťažký ťahač s pracovným názvom Kolos už v roku 1959.

Pretože vozidlo malo byť schopné ťahať i podvalník s tankom, a to aj mimo spevnenej komunikácie, bol na zaistenie dostatočnej trakcie zvolený štvornápravový podvozok. Samozrejme, všetky nápravy boli poháňané a obe predné riaditeľné. Pripravovala sa teda vôbec prvá tatrovka s pohonom 8×8, určená na sériovú výrobu.

20 prevodových stupňov
Najprv sa objavila tzv. funkčná vzorka podvozka. Nový dvanásťvalcový motor vznikol z pôvodného osemvalcového pridaním štyroch valcov. Tento funkčný podvozok pôsobil na pozorovateľa doslova surovým dojmom. Absenciou kabíny chýbalo posádke akékoľvek krytie, iba pred vodičom bol namontovaný motocyklový plexištít.

Foto: archív
Foto: archív

STROJ PÔSOBIACI AKO Z INÉHO SVETA BEZ PROBLÉMOV ZVLÁDOL ŤAŽKÝ TERÉN I METER HLBOKÉ SNEHOVÉ ZÁVEJE, BÚRAL MÚR STOJACI MU V CESTE, PRECHÁDZAL CEZ ZÁKOPY, SCHODY AJ VODNÉ TOKY.

V nasledujúcich rokoch vychádzali ďalšie prototypy, ktoré už vyzerali ako hotové automobily a okrem kabíny a pohonných agregátov im nič nechýbalo. Na prezentácii automobilovej techniky vo vojenskom priestore Milovice Tatry 813 predviedli prepravu tanku T-55 na podvalníku.

V priebehu dňa sa spustil silný lejak a pôda bola pre ostatné prezentované automobily neprejazdná. Milan Galia, hlavný konštruktér Tatry Kopřivnice, neskôr rozprával, ako potom museli Kolosy ťahať z bahna modely značky Avia a LIAZ, pričom zástupcovia týchto podnikov ťažko skrývali žiarlivé pohľady.

Za úspechom Kolosa stála predovšetkým tatrovácka koncepcia podvozka a silný motor. Celkovo bolo použitých sedem uzamykateľných diferenciálov. Sústava hlavnej prevodovky spolu s dvoma prídavnými sa vymykala bežne používanému riešeniu v automobilovej konštrukcii. Táto špecialita ponúkala vodičovi 20 prevodových stupňov na jazdu dopredu a štyri na jazdu dozadu.

Foto: archív
Foto: archív

Vodič mohol zo svojho miesta za jazdy meniť tlak vzduchu v pneumatikách od 0,8 do štyroch barov podľa povahy terénu. V prípade zničenia kolesa sa jeho náprava zdvihla na špeciálny strmeň a išlo sa ďalej. Do veľkej, bohato presklenej sedemmiestnej trambusovej kabíny sa okrem dvojčlennej posádky vošla prípadne aj tá z prepravovaného tanku a ešte im zostala rezerva.

Popri vojenských ťahačoch/valníkoch sa Tatry 813 vyrábali aj ako nosiče mostových súprav (AM-50) a pontónových mostových súprav (PMS). Tieto verzie mali oproti ťahačom skrátenú kabínu. Osemstrotrinástky často jazdili s na čele namontovaným buldozérovým zariadením BZ T-813 alebo snežným pluhom. Auto dokázalo vytvárať priechody v snehových vrstvách vysokých od 1,5 do 2 metrov.

Autožeriavy aj salvové raketomety
Podvozok poskytoval veľký potenciál a vznikol celý rad civilných verzií. Okrem podvozkov 8×8 prišli aj 6×6 a 4×4 a stavali sa na nich i autožeriavy či hasičské automobily.Trojnápravový (6×6) ťahač ťažkých prívesov oranžovej farby čakalo veľké uplatnenie v stavebníctve, kde ťahal prívesy so stavebnými betónovými panelmi i ťažkými strojmi, ale napríklad aj stavebné žeriavy.

PODĽA DOKUMENTÁCIE VÝROBCU UTIAHOL TENTO ŤAHAČ PRÍVES S CELKOVOU HMOTNOSŤOU STO TON.

Na konci šesťdesiatych rokov vyvinuli v Konštrukte Trenčín nový raketový delostrelecký systém, kde ako základ použili upravený štvornápravový podvozok Kolosov. Raketomet RM vzor 70 GRAD (RM-70) sa potom sériovo vyrábal v Dubnici nad Váhom.

Foto: archív
Foto: archív

Moderný RM-70 vznikol spojením tuzemského vozidla a pôvodne sovietskeho odpaľovacieho zariadenia, 122-milimetrového raketometu BM-21 GRAD, ktoré sa u nás vyrábalo v licencii. Československý výrobok bol na vyššej úrovni ako sovietsky vzor na trojnápravovom automobile Ural-375D, ktorý sa nemohol s Kolosom výkonnostne porovnávať.

RM-70 dostal namiesto klasickej ľahko pancierovanú kabínu pre štvorčlennú posádku. Tá má zariadenie Filtro, umožňujúce činnosť v oblastiach zamorených zbraňami hromadného ničenia. Na otočnej lafete na konci zadnej časti vozidla je 40-hlavňový raketomet, umožňujúci páliť celou salvou v časovom rozmedzí 20 sekúnd alebo jednotlivými strelami.

Model viezol do akcie 80 rakiet, 40 v raketomete a 40 v nabíjacom zariadení. Práve špeciálne nabíjacie zariadenie, umiestnené v priestore medzi kabínou a raketometom, bolo veľkou devízou tuzemského systému. Jeden vojak tak v krátkom čase nabil naraz celý raketomet na druhú salvu, zatiaľ čo iné raketomety museli ich obsluhy nabíjať zdĺhavo ručne po jednom kuse.