Oslavujeme 30. výročie vzniku obnovenej samostatnej Slovenskej republiky. Najprv trochu historického kontextu. Slováci boli ako potomkovia starých Slovanov na území súčasného Slovenska prítomní už dlhé stáročia.
Vystriedali sa tu viaceré štátne útvary, pričom najdlhšie trvalo Uhorské kráľovstvo, ktoré podľa všetkého na našom národnom vývine aj zanechalo najtrvalejšie stopy. Slováci boli jednou z národností Uhorska, pričom vládnucim „národom“ nebol spočiatku skutočný národ – ale „natio hungarica“, teda vlastne šľachtický stav.
Šľachtic mohol byť tak slovenského, ako aj maďarského či iného pôvodu. Koncom 18. storočia sa rozbehla a po celé 19. storočie trvala maďarizácia, teda tvrdé odnárodňovanie Slovákov v prospech prijatia maďarskej identity. Maďarské elity úplne opustili pôvodnú ideu uhorského štátu ako domova viacerých národností.
Preto snahy slovenskej politickej reprezentácie odvtedy smerovali k myšlienke opustenia štátneho zväzku s Maďarmi – alebo, ako to vyjadril Andrej Hlinka, o skončení “tisícročného manželstva” s nimi. Boj o oslobodenie Slovákov zo “žalára národov”, ako Uhorsko nazývali, trval dlho a priniesol mnoho obetí, ale napokon sa reálna príležitosť na jeho uskutočnenie naskytla po 1. svetovej vojne.
V roku 1918 veľmoci umožnili vznik Česko-Slovenska, čím vznikol vytúžený štát dvoch jazykovo i kultúrne blízkych slovanských národov. Čoskoro sa však ukázalo, že mnohé predstavy Slovákov o spolužití s Čechmi boli príliš idealistické, hoci Česi boli k slovenskému národu nepochybne tolerantnejšie, ako predošlé šovinistické vlády Uhorska.
Prvá Česko-Slovenská republika sa stala z dejinného hľadiska pomerne krátkou epizódou, ktorá zanechala hlbšie stopy na českom národe, než na tom našom. Slováci sa oprávnene cítili vo svojej novej vlasti nedocenení a sociálne, národne a kultúrne diskriminovaní. O rovnocennosti dvoch národov sa vôbec nedalo hovoriť.
Českí politici dokonca vyhlasovali, že slovenský národ vlastne neexistuje, je súčasťou českého, a slovenčina je vraj len jedným z českých nárečí. V slovenskej časti spoločného štátu bola obrovská chudoba, ktorá viedla k masovému vysťahovalectvu. Vývoj celkom logicky dospel k vyhláseniu autonómie Slovenska a čoskoro aj k vyhláseniu prvého samostatného slovenského štátu.
Prvá Slovenská republika bola rozhodne lepším štátom, než akú má dnes povesť. Nikto už však nepoprie, že existovala v čase 2. svetovej vojny, pričom bola tolerovaná nacistickým Nemeckom. Prešľapy jej lídrov sa už dlhé roky zámerne zveličujú a často sme svedkami až hystericky negativistického hodnotenia tohto obdobia.
Každopádne je podstatné poznamenať, že štát, ktorý vlastne až do konca zostal spojencom nacistického Nemecka, ďalej pokračovať nemohol. Nemohla však uspieť ani stará čechoslovakistická koncepcia. Obnovená Česko-Slovenská republika už uznávala existenciu slovenského národa a aj slovenské národné orgány (ako SNR a Zbor povereníkov).
Určitým tromfom v ruke proslovensky orientovaných komunistov sa stalo Slovenské národné povstanie, na ktoré bolo možné sa odvolávať ako na dôkaz slovenského vzopätia proti nacizmu – a teda aj ako dôkaz nutnosti toho, aby Česi k Slovákom pristupovali ako k rovnocennému národu.
Roky ľudovej demokracie a socializmu priniesli skôr akési formalistické uznanie slovenského národa a jeho svojbytnosti. Vrcholoví politici vládnuci z Prahy sa prirodzene zameriavali najmä na hospodársky rozvoj českých krajín a kompetencie slovenských orgánov zostali obmedzené.
Bolo jasné, že akonáhle sa zjaví politická sloboda, stane sa vzťah medzi Čechmi a Slovákmi horúcou politickou témou. Určite sa však nedá odoprieť, že práve roky komunistického režimu priniesli Slovensku masívnu industrializáciu a s tým súvisiaci ekonomický rozvoj. Slovensko sa dokonca v roku 1969 stalo jednou z dvoch federatívnych republík.
S príchodom politickej plurality v rokoch 1989 – 1990 skutočne prišlo k obnaženiu problematických bodov v česko-slovenských vzťahoch. Postupne sa čoraz viac stávalo zrejmým, že česká a slovenská koncepcia ďalšieho spolužitia v jednej republike sú nezlučiteľné.
Jasné rozuzlenie tu priniesli predovšetkým výsledky parlamentných volieb v roku 1992. Tak Klausovej českej, ako aj Mečiarovej slovenskej reprezentácii sa stalo zrejmým, že je potrebné federatívnu republiku rozdeliť na dva samostatné štáty.
A tak sa aj stalo. Od prvého januára 1993 existuje Slovensko na mape Európy ako samostatná Slovenská republika (pričom ide o druhý štát v dejinách s týmto názvom), kým na západ od nás sa nachádza samostatná Česká republika.
Až dnes môžeme s pokojným svedomím hovoriť o bratskej Českej republike a o bratoch Čechoch, pretože so zánikom spoločného štátu zmizli aj príčiny česko-slovenských sporov a napätí. A až vtedy sa začali naše vzťahy skutočne bezproblémovo rozvíjať.
Hoci, pochopiteľne, i dovtedy boli Česi a Slováci dvomi národmi s viacerými spoločnými národnými črtami. Rozpory v našich vzťahoch sa však nikdy nedali porovnať napríklad s trenicami medzi Chorvátmi a Srbmi. Čo však uplynulých tridsať rokov existencie Slovenskej republiky? Ako sa nám Slovákom podarilo budovať náš vlastný štát?
Od roku 1993 do roku 1998 (s krátkou prestávkou v roku 1994) vládla na Slovensku garnitúra ľudí, ktorí novodobú slovenskú štátnosť zakladali. Mnohé štátne inštitúcie musela založiť “na zelenej lúke”. V roku 1998 však už bolo zrejmé a jasné, že Slovenská republika ako samostatný štát potvrdila svoju životaschopnosť.
Práve v tom čase sa však moci chopili globalistické sily, ktoré potom vládli až do roku 2006. Pre tieto sily sa stalo alfou a omegou zapojiť Slovensko do euroatlantických štruktúr, pričom zároveň štát oslabovali privatizáciou strategických odvetví národného hospodárstva. Vstup do Európskej únie do NATO sa podarilo zavŕšiť za druhej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 2004.
K zmene kurzu prišlo v roku 2006, kedy sa dostala k moci väčšmi prosociálna a pronárodne orientovaná vláda na čele so stranou Smer Roberta Fica. Takto orientované sily vládli Slovensku do roku 2020 – s výnimkou krátkeho intermezza v podobe pravicovo-liberálnej vlády Ivety Radičovej.
A to sa už dostávame k súčasnosti, keď je Slovenská republika vyše dva roky pod nadvládou tých najhrubších a najprízemnejšie zmýšľajúcich síl oddaných globalizmu. Aktuálna vládna koalícia, donedávna ešte aj za účasti strany SaS, v mnohých prípadoch značne hazardovala s dôveryhodnosťou nášho štátu medzi vlastnými občanmi.
Plošné testovanie na covid, lockdowny, jednostranná vakcinačná kampaň, ale aj bezprecedentné vypínanie webov kritických voči vláde, či expresne rýchle schválenie vojenskej zmluvy s USA sa stali symbolmi tohto v mnohom tragického, prípadne tragikomického obdobia.
Nedávne aj staršie dejiny sme si teda zopakovali a zrekapitulovali, z toho všetkého však vyplýva otázka: Ako ďalej? Má ešte Slovensko, podlomené vládami globalistov uprednostňujúcich cudzie záujmy nad vlastnými slovenskými, nádej na reparát?
Slovensko sa dostalo v posledných rokoch do kritického stavu. No v takom bolo v dejinách už mnohokrát. Možno to bude znieť ako slabé utešovanie, ale naši predkovia a predošlé generácie skutočne stáli aj pred vážnejšími výzvami. Zažili vojny aj tvrdé odnárodňovanie, mali v mnohom slabší manévrovací priestor, než aký máme my.
Ani v súčasnosti nie je zďaleka všetko prehraté. Na základe snažení viacerých generácií slovenského národného hnutia bolo možné, aby vznikla samostatná Slovenská republika, ktorá už dávno presiahla dĺžku existencie tej ľudáckej z vojnového obdobia. Historicky teda uspela.
Posúvaním našich kompetencií na nadnárodné orgány EÚ a NATO, ako aj privatizáciou strategických odvetví hospodárstva sme ako národ prišli o viaceré páky. To však neznamená, že nám už nijaké nezostali. Keď si spomenieme, čo všetko nás šokovalo a nahnevalo za vládnutia súčasnej vlády (ktorá je, našťastie, už v demisii), musí nám prísť na um aj niečo iné.
Tu sa predsa objavili zástupy ľudí vedené niektorými silnými verejne známymi osobnosťami, ktorí dokázali tej nekompetentnej a babráckej vláde odkázať, že sa s daným stavom a vývojom nemienia zmieriť.
Uskutočnilo sa množstvo demonštrácií, ako aj dve mohutné petície za predčasné voľby – a ono to všetko svoje plody prinieslo. Vláde bola zo strany parlamentu vyslovená nedôvera a v januári je na programe aj referendum o zmene ústavy tak, aby sa mohli konať predčasné voľby.
Tento boj však nie je dokončený a musíme si uvedomiť aj to, že ani naša štátnosť nám nie je raz a navždy daná. Treba o ňu trvale zápasiť a obhajovať ju. Vznik štátu v 90. rokoch umožnilo vtedajšie veľmocenské vákuum, a neskôr aj veľké štáty, ktoré pôvodne so samostatnou SR nerátali, ju akceptovali.
Aktuálne netreba zabúdať na to, že sme ako krajina stratili dôveru Ruskej federácie, ako aj na to, že na základe našich historických skúseností si nemôžeme byť istí, že našich súčasných západných spojencov bude trvalá existencia suverénneho Slovenska zaujímať.
Celé si to môžeme zhrnúť aj tak, že nádej pre Slovensko rozhodne existuje. Ale nemožno ju hľadať nikde mimo Slovenska, u nijakých spojencov ani iných vonkajších síl. Tá nádej je len v samotných nás Slovákoch a ďalších lojálnych občanoch našej republiky.
Na záver by sa patrilo Slovenskej republike, ako aj jej občanom niečo zaželať. Želám nám všetkým v prvom rade dostatok odvahy, ale aj vytrvalosti a chuti do práce. Aby sme si každý deň dokázali uvedomiť, aký poklad v našom Slovensku máme.
Nielen v jeho prírodných krásach, ale predovšetkým v šikovných a schopných ľuďoch a v našej jedinečnej kultúre. Patrí sa nám nepremrhať možnosti, ktoré ešte stále vďaka historickému kroku našich predstaviteľov z 1. januára 1993 máme.
