Ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa HDP na hlavu občana zvýšilo približne trikrát, pričom reálne platy väčšiny obyvateľstva v podstate stagnujú alebo rastú neadekvátne k masívne sa zvyšujúcej produktivite práce? Ako je možné, že žijeme približne v trikrát bohatšej spoločnosti než pred tridsiatimi rokmi, ale verejné statky a služby, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti úplne samozrejmé, napríklad bezplatné vysoké školstvo, dnes už vôbec samozrejmé nie sú?
Ako je možné, že sme sa dostali do situácie hypotekárneho otroctva, keď je cena trojizbového bytu v Česku vo výške 11,4 ročných platov priemerne zarábajúceho človeka? Ako je možné, že priemerná splátka hypotéky za trojizbový byt v Prahe už prekročila tridsaťtisíc českých korún, pričom až dvadsaťpäť percent nových bytov v Prahe si kupujú cudzinci ako investičné byty?
Ako je možné, že pri takej bohatej spoločnosti sa nám tu znova vracia fenomén chudobný zamestnaný, čo je fenomén, ktorý vo vyspelých západných spoločnostiach vymizol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov?
Ako je možné, že dnes máme osemdesiat percent produktivity práce Nemecka, ale sotva tridsaťpercentnú výšku ich miezd? Toto všetko je na rozdiel napríklad od Slovinska, kde je priemerná mzda vo výške približne 1680 eur, dedičstvom pravicových vlád, ktoré mali jedinú stratégiu – našu konvergenciu s najvyspelejším Západom. Ich stratégiou bolo ponúknuť zahraničným transnacionálnym korporáciám vysoko kvalifikovanú, vysoko disciplinovanú a veľmi lacnú pracovnú silu.
