Azda neexistuje šťastnejší deň pre chronických vtipkárov ako 1. apríl. Deň, keď si môžu beztrestne uťahovať zo svojich blízkych a doberať si známych aj neznámych. Kam presne siahajú korene tohto vtipkovania, je však dodnes tak trochu zahalené tajomstvom.
Odborníci spájajú tento deň s bujarým vítaním Nového roku, ktorý v stredoveku prichádzal práve v týchto dňoch. Oslavy boli skutočne veľkolepé – trvali celý týždeň, od 25. marca do 1. apríla, a novoročný týždeň sa nezaobišiel bez množstva žartov, vtipkovania či vystrájania.
Po prechode na gregoriánsky kalendár sa vítanie Nového roku presunulo na 1. januára, no niektorí ľudia neprestali žartovať a dávať si vtipné darčeky ani v pôvodnom termíne. Do historických análov sa zapísal istý francúzsky šľachtic, ktorý v prvej polovici 16. storočia dával na 1. apríla svojim dvom sluhom žartovné príkazy.
Prvú priamu zmienku o tomto dni nachádzame u anglického spisovateľa Johna Aubreyho, ktorý ho v roku 1686 spomína ako sviatok bláznov. V 18. storočí bolo prvoaprílové žartovanie pomerne obľúbené a Angličania, Škóti či Francúzi ho rozšírili aj do svojich zámorských kolónií.
Z vtipkovania sa vyvinula tradícia a u mnohých národov sa vyvinuli svojské žartíky. Škóti sa napríklad snažia nepozorovane pripevniť druhým na chrbát papier s nápisom „Kopni ma“. Francúzi zase takto pripínajú deťom papierovú rybu.
Na Novom Zélande, v Írsku, Veľkej Británii, Austrálii či Juhoafrickej republike sa žartuje len dopoludnia a ak niekto s nachytávaním pokračuje aj poobede, vyslúži si titul aprílového blázna.
