Boom výstavby jadrových elektrární svet zažíval v druhej polovici 20. storočia. V poslednom desaťročí sa však proti nim začala dvíhať vlna odporu; na príčine boli predovšetkým obavy z možnej havárie, zvýšenej radiácie, ale napríklad aj zo skládky nebezpečného jadrového odpadu.
Hoci napriek všetkým obavám možno tento typ energetiky v skutočnosti považovať za pomerne ekologicky čistý, vlády niektorých krajín začali pod tlakom aktivistov od jadrových elektrární postupne upúšťať. Situácia sa však začala meniť po tom, ako po zavedení protiruských sankcií začalo do Európy prúdiť menej plynu.
Množstvo bezpečnostných aspektov
Dokonca aj susedné Poľsko, ktoré doteraz nemalo ani jednu atómovú elektráreň, sa rozhodlo budovať jadrovú energetiku. Prvá elektráreň tohoto typu vznikne v spolupráci so Spojenými štátmi, ďalšiu postaví Južná Kórea. Varšava vybrala ako realizátora výstavby americkú spoločnosť Westinghouse, pričom projekt bude mať hodnotu 40 miliárd USD a do prevádzky by mal byť uvedený v roku 2033.
Elektráreň vznikne na severozápade krajiny pri obci Choczewo na pobreží Baltského mora. Varšava tým zároveň posilní svoju spoluprácu s Washingtonom, ktorú doteraz rozvíjala predovšetkým vo vojenskej oblasti. Druhú postaví na juhozápade Poľska, zhruba 230 kilometrov od Varšavy v obci Patnów, juhokórejská firma KNHP.
Vo viacerých krajinách bývalého východného bloku pritom stále stoja jadrové elektrárne sovietskeho typu VVER 440. Okrem Slovenska ide napríklad o Česko, Maďarsko, Bulharsko, Ukrajinu či Arménsko. Spojené štáty vyvíjajú enormnú snahu, aby z nich vytlačili ruského dodávateľa jadrového paliva, ktorým je dcérska spoločnosť štátnej korporácie Rosatom TVEL.
Samozrejme, zjavne ide o súčasť snáh ekonomicky odstrihnúť tieto krajiny od Ruskej federácie, a zároveň dosiahnuť, aby odoberali jadrové palivo od amerických firiem, tak ako sa to v posledných mesiacoch deje aj v prípade plynu.
Americké jadrové palivo však nie je kompatibilné so sovietskym typom elektrární.
Elektrárne VVER 440 sú totiž nastavené na konkrétny druh paliva. Technologické zariadenia elektrární by sa museli nákladne prebudovať, v opačnom prípade by okrem poškodenia technologických zariadení hrozilo aj poškodenie samotného reaktora, čo by mohlo spôsobiť jadrovú haváriu.
Ďalším aspektom je, že palivo licenciované v jednej krajine nemožno automaticky začať dodávať do inej krajiny. Zmena dodávateľa paliva môže vyjsť prevádzkovateľa atómového reaktora na stovky miliónov dolárov. Viaceré zo sovietskych reaktorov sa pomaly blížia k hranici svojej životnosti, a tak sa prevádzkovateľom veľké investície už nevyplatia.
Získanie licencie pre nového dodávateľa trvá podľa odborníkov minimálne päť rokov. Momentálne je jedinou alternatívou k ruskému palivu do reaktorov typu VVER 440 palivo firmy Westinghouse. Aj keď je kvalita a účinnosť oboch palív porovnateľná, existujú medzi nimi rozdiely, ktoré pri použití amerického paliva prinášajú viacero bezpečnostných, ekonomických aj prevádzkových rizík.
Profit Washingtonu
Spojené štáty majú už dlhodobo záujem o dodávky energií na európsky trh. Ide im predovšetkým o vytlačenie Ruska z tohto lukratívneho priestoru, čo nie je jednoduché, keďže ruské suroviny sú kvalitné, cenovo prijateľné a nezanedbateľná je aj geografická blízkosť a vybudovaná infraštruktúra, vďaka čomu dodávky vyhovujú aj po ekologickej stránke.
Situácia sa zmenila až po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu, keď začal Washington profitovať zo zavádzania protiruských sankcií. Za posledné mesiace sa Spojeným štátom podarilo výrazne zvýšiť export skvapalneného plynu na starý kontinent, a to aj napriek tomu, že je výrazne drahší ako ruský zemný plyn a jeho ťažba je spojená s vážnymi ekolomickými rizikami.
Ak by sa európske štáty rozhodli nahradiť ruské jadrové palivo americkým, prinieslo by to aj ďalšie negatíva. Ide predovšetkým o uskladnenie vyhoreného paliva. Rusko ho od svojich klientov odoberá späť a ukladá na úložiskách na svojom území, z bezpečnostných dôvodov umiestnených ďaleko od obývaných území.
Slovensko a ďalšie štáty tak nemajú problém s uskladňovaním či likvidáciou nebezpečného vyhoreného paliva. V prípade amerického dodávateľa by však museli riešiť aj túto otázku. Američania totiž vyhorené palivo späť neodoberajú.
Pre odberateľské krajiny by to znamenalo extrémne vysoké náklady na vybudovanie úložiska, spĺňajúceho bezpečnostné štandardy, ale aj na jeho prevádzku. Nezanedbateľný by bol aj jeho negatívny vplyv na životné prostredie, čo by mohlo už pri jeho výstavbe naraziť nielen na odpor ekoaktivistov, ale aj bežného obyvateľstva.
Úložisko by okrem toho mohlo potenciálne ohroziť aj cestovný ruch, keďže návšteva krajiny, kde je uložený nebezpečný jadrový odpad a kde preto hrozí ekologická havária spojená s únikom rádioaktivity, môže vyvolávať u niektorých ľudí obavy.
Jadrové palivo z Ruska je pre európske krajiny v každom prípade výhodnejšou alternatívou.
Nielenže je lacnejšie ako americké, ale zároveň je vyriešená aj jeho likvidácia po použití. V prípade zmeny dodávateľa na americkú firmu by nás čakalo nielen finančne nákladné prebudovanie technologických zariadení v elektrárňach, ale aj potreba s enormnými nákladmi vybudovať a prevádzkovať neekologické úložisko vyhoreného paliva.
