Kým kamera nezaostrí, na videu z diaľky pripomína legendárneho doktora Sovu zo seriálu Nemocnica na okraji mesta, prechádzajúceho sa po priestranstvách a zákutiach uctievaného chrámu zdravia.
Čochvíľa však v mužovi v lekárskom plášti pacienti, kolegovia i pocestní Žilinčania spoznajú známeho chirurga, zakladateľa a riaditeľa vyhľadávanej Žilinskej polikliniky, známej ako Žilpo, Štefana Zelníka.
Odborníci, politici a slovenská verejnosť si ho pamätajú aj ako niekdajšieho štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva (1994-1998), dnes podpredsedu SNS, ktorý sa na kandidátke strany do NR SR opäť hlási do služieb pre zdravých i chorých.
Ponúka fortieľ lekára a manažéra, ktorý sa vie obracať nielen na chirurgickej sále, ale aj v zložitej spleti vzťahov medzi pacientmi, lekármi, farmafirmami, zdravotnými poisťovňami, dodávateľmi pomôcok i príkazov, štátnymi inštitúciami. Mnohí si hovoria: Kiežby slovenské zdravotníctvo fungovalo tak ako táto nemocnica.
„Nemocnica“ na okraji mesta
Z vekom poznačenej mestskej polikliniky na okraji žilinského sídliska Vlčince začal so svojím tímom v roku 2002 budovať dnes jednu z najlepšie vybavených a fungujúcich polikliník v našej krajine.
Ordinuje tu 24 lekárov vo vlastných ambulanciách a zariadenie zamestnáva doktorov v ďalších 24 odborných ambulanciách i praktických lekárov.
„Pacienti v tom však veľký rozdiel nerobia, jednoducho idú do Žilpa,“ predstavuje Štefan Zelník svoju polikliniku, kde pacient nájde všetko pod jednou strechou: od najmodernejších diagnostických prístrojov a laboratórnych vyšetrení cez praktického lekára, špecialistu na deti a dorast až po odborné ambulancie a všestrannú chirurgickú liečbu.
„Chceli sme najmä ukázať, že zdravotníctvo je nielen o pomoci ale najmä o spolupráci, a práve toto vytvára synergický efekt, vďaka ktorému ľudia toto zariadenia radi vyhľadávajú,“ hovorí.
Štefan Zelník o problémoch slovenského zdravotníctva:
A uznanie vyslovujú verejne. „Touto cestou by som sa chcela poďakovať MUDr. Zelníkovi za profesionálny výkon,” píše na webe pacientka po operácii nohy. „Svojím prístupom prispel, aby som sa cítila dobre a bez strachu, čo oceňujem a operačný zákrok hodnotím vysokou známkou.”
Takéto reakcie nie sú ojedinelé ani v iných nemocniciach, tie sa však zväčša pasujú s problémami i dlhmi.
PACIENT PRICHÁDZA DO NEMOCNICE ZAKOPÁVAJÚC O ZNIČENÉ LINOLEUM SPRED TRIDSIATICH ROKOV. NA HOSPITALIZÁCIU SI SO SEBOU MUSÍ PRINIESŤ VLASTNÉ PYŽAMO, PRÍBOR A TOALETNÝ PAPIER.
A tak sa v debate presúvame zo Žilpo do nehostinného priestoru slovenského zdravotníctva, kde vládne dostatok chorôb i pacientov, no nedostatok špecialistov chýba ich asi tritisíc) a najmä peňazí.
Zlyhanie štátu
„Štát má robiť štátnu zdravotnú politiku a je to jeho povinnosť. Samozrejme, veľké zdravotné zariadenia typu fakultných alebo univerzitných nemocníc by mali byť štátne. Ak pacient prichádza s vážnejšími ochoreniami alebo poraneniami, práve štát musí mať dosah na tieto zariadenia,” vysvetľuje lekár riadiaci súkromnú polikliniku.
„Tak ako môže zle fungovať štátne, rovnako môže zle fungovať aj súkromné. To nie je o vlastníctve daného subjektu, je to o ľuďoch, ktorí ho riadia. V zdravotníctve sme odkázaní na spoluprácu.”
Zelník kritizuje štát najmä pri financovaní najproblémovejšieho rezortu. Pripomína, že Rakúšania dostávajú okolo 4 500 USD na pacienta na rok, kým na Slovensku je to 2 010 USD.
Dostávame sa k horúcej téme vzťahu štátu, pacienta a zdravotných poisťovní. Tie by podľa Zelníka nemali vytvárať zisky.
„Na Slovensku v zdravotníctve neexistuje cenotvorba. Zdravotné poisťovne platia podľa akéhosi úhradového mechanizmus. Niekto povedal, že za túto operáciu dostanete 400 eur, no v zahraničí napríklad 2 000 alebo 4 000 eur,” sťažuje sa na pretrvávajúci nepomer.
“Keď som nastúpil na post štátneho tajomníka, hneď od začiatku som žiadal, aby sme robili cenotvorbu podľa osvedčeného systému, známeho ako DRG. Všade vo svete to existuje – my sme posledná krajina, kde takáto cenotvorba ešte nie je,” hovorí o stave, keď štát nezohľadňuje všetky nevyhnutné vstupy zdravotníckeho zariadenia pri úhrade výkonu.
“Nie je predsa možné, aby boli také obrovské rozdiely v cenách, ako sú napríklad medzi Rakúskom, Nemeckom a nami.“ Dopĺňa, že na Slovensku sa často kontruje argumentom, že naša ekonomika nie je taká silná.
„No moment,” ohradzuje sa, „keď v Nemecku laparoskopicky operujú žlčník, ten prístroj stojí toľko v Nemecku, ako u nás. Je pravdou, že cena práce je podstatne nižšia ako v zahraničí, toho sme si vedomí. Platby zdravotných poisťovní vo svojej úhrade však často nezohľadňuje ani amortizáciu prístrojovej techniky, ani liečbu či pobyt pacienta…
ZISK SI POISŤOVŇA VYTVORÍ Z TOHO, ŽE NEZAPLATÍ ZA VŠETKY NÁKLADY SPOJENÉ S DIAGNOSTIKOU A LIEČBOU PACIENTA.
Zo zdravotných poisťovní sa stali akciovky, čiže obchodné spoločnosti, ktoré môžu tvoriť zisk. Som presvedčený, že peniaze ktoré musíme povinne platiť v rámci povinného zdravotného poistenia, sú určené na zdravotnú starostlivosť a štát sa musí postarať, aby tieto peniaze boli použité výlučne na tento účel.“
Všemocná ruka trhu nevylieči
Kedysi sa verejnosti často vnucovala neotrasiteľná teória, podľa ktorej všetko vyrieši trh. Zelník si myslí, že je to veľmi zlý trend, pretože v zdravotníctve to takto fungovať nemôže.
Práve toto je totiž rezort, kde treba plánovať nielen investície, rekonštrukcie či nákup techniky, ale treba myslieť aj na generačnú obmenu lekárov a zdravotných sestier. Na to, aby sa lekár stal lekárom, študuje devätnásť rokov.
ŽIAĽ, PO SKONČENÍ LEKÁRSKEJ FAKULTY MLADÍ LEKÁRI ODCHÁDZAJÚ DO ZAHRANIČIA, PRETOŽE NA SLOVENSKU O NICH NIE JE ZÁUJEM.
Ministerstvo zdravotníctva totiž zaujímajú len zdravotnícke zariadenia v jeho pôsobnosti a to sú zväčša len fakultné a univerzitné nemocnice. Zdravotná starostlivosť garantovaná ústavou a zákonmi sa však poskytuje v oveľa širšom zábere a ministerstvo zdravotníctva sa podľa Zelníka musí starať o celý rezort.
„Musia tu platiť jasné a rovnaké pravidlá pre všetkých. Je jedno, či sú to štátne zariadenia, súkromné, mestské alebo zariadenia VÚC.“
Lekár a politik pripomína formulku, že zdravie nie je tovar. „Veď kto už len prišiel do lekárne a pýtal si pol litra či pol kila zdravia?” kladie si rečnícku otázku a pokračuje:
„Zároveň je však diagnostika či liečba pacienta je spojená s financiami – nákupom diagnostík, prístrojovej technik či energií v podobe tepla, elektriny a podobne.
Samozrejme, zdravotný stav pacienta by nemal byť predmetom nekalých obchodných praktík, ktoré robia z pacienta rukojemníka. To je prípad USA, kde vážne chorý človek neraz musí predať majetok, ak si chce predĺžiť život.“
Na druhej strane Zelník pripomína, že bezplatné zdravotníctvo neexistuje. Zo zákona máme povinnosť platiť si povinné zdravotné poistenie. Financie sa kumulujú v zdravotných poisťovniach a tie by mali následne platiť za diagnostiku a liečbu pacientov. Vzájomná solidarita spočíva v tom, že tí, čo sú zdraví a pracujú, platia za tých čo práve potrebujú zdravotnú starostlivosť. „A tak sa môže vytvárať zdanie, že je to bezplatné,“ hovorí.
Šéf Žilpo navrhuje jednu zdravotnú poisťovňu. Tá by zabezpečovala základné zdravotné poistenie, pričom systém by ľuďom s vyššími nárokmi ponúkal možnosť pripoistiť sa. „Veď prečo by mal pacient chodiť s obálkou a platiť?” pýta sa ako odborník na medicínu a manažment.
Ako politik však vystríha pred dominanciou politických strán v tomto systéme: “Je zlé, ak poisťovňu ovláda ktorákoľvek politická strana alebo iné zoskupenie. Aj v tom potrebujeme vyvážené prostredie.”
Preto navrhuje vrátiť sa k modelu verejnoprávnej inštitúcie, kde by neboli nominanti politikov, ale pacientskych organizácií, lekárov, sestier, odborov. „Zdravotníctvo musíme odpolitizovať,“ zdôrazňuje.
Ide mu o to, neumožniť rôznym klanom „dojiť“ verejný zdravotnícky systém, v ktorom potom chýbajú prostriedky na liečbu, lieky i platy. Ale únik peňazí doktor nevidí len v kanáloch ľudskej chamtivosti. A opäť má ťažké srdce na štát, príliš horlivý na míňanie v iných sférach.
Vieme, čo potrebujeme?
Lekár a politik v jednej osobe si nedáva servítku pred ústa v úvahách, ako a kedy prichádzame o peniaze: „Vtedy, keď štát hlása, že prioritou preň je zdravie, ale radše platíme cestovné vo vlakoch. V sociálnej politike je veľa nespravodlivosti v tom, že ju dovoľujeme zneužívať istým skupinám obyvateľstva , ktoré sú neprispôsobivé, čerpajú výhody, ale povinnosti voči štátu a svojim rodinám si neplnia, pričom štát sa na to mlčky prizerá.“
Tiež poukázal na podporu veľkých zahraničných firiem, pričom však šetríme na domácich výrobcoch. Ak podporujeme zahraničných investorov, podobné stimuly by mali dostať aj domáci.
ZELNÍK TVRDÍ, ŽE ZDRAVOTNÍCTVO ROZHODNE STOJÍ ZA TO, ABY SA STALO PREDMETOM PRVORADÉHO ZÁUJMU, PRETOŽE IBA ZDRAVÝ ČLOVEK V DOBREJ KONDÍCII MÔŽE VYTVÁRAŤ HODNOTY.
Mnohí pritom tvrdia, že peňazí tečie do zdravotníctva až príliš veľa. “Najskôr sa musíme opýtať, aké zdravotníctvo chceme mať,” hovorí lekár. „Chceme ho mať na úrovni Rakúska? Obdivujeme, akú majú nemocnicu v Hainburgu? Vtedy máme peňazí málo. Chceme ho mať na úrovni Turecka, Rumunska? Vtedy je peňazí dosť.”
Je jasné, že ho potrebujeme mať aspoň na úrovni Žilinskej polikliniky. Uznávaný chirurg, ktorý stále aktívne vykonáva svoje povolanie, hovorí: “Keď chce niekto zapáliť iných, najprv sám musí horieť a ísť príkladom.”
