A je to tu! Čo sa nepodarilo iredentistom z hnutia Dvojjazyčné južné Slovensko, nacionalistom z SMK a Józsefovi Berényimu, to hravo presadil šamorínsky rodák Árpád Érsék, súčasný minister dopravy za stranu Most-Híd. Do konca roka vyvesí maďarské tabule po železničných staniciach na slovenskom juhu. Znenie zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach, ktoré doteraz nepripúšťalo iné ako slovenské názvoslovie, už neplatí. Budú sa prepisovať názvy železničných staníc a zrejme aj prekresľovať medzinárodné mapy dráh.
„Vizuálna diskriminácia“ maďarčiny?
Józsefovi Berényimu sa splnil sen: na železničnej stanici v chotári jeho rodnej obce Okoč pribudne nápis Ekecs a v Okoličnej na Ostrove Ekel. Výtržnosti vtedajšieho predsedu SMK, keď na stanici teatrálne šibrinkoval vŕtačkou a protizákonne pripevňoval maďarské tabule patria minulosti.
Južné Slovensko bude čoskoro dvojjazyčné, čo znamená, že všade tam, kde maďarská národnostná menšina bude mať v obci či meste aspoň dvadsaťpercentné zastúpenie bude na úradoch dorozumievacím jazykom len maďarčina tak ako je to dnes napríklad v Dunajskej Strede alebo Štúrove.
O čo vlastne ide maďarským politikom vo vláde? Pred pár rokmi Csáky a Berényi z SMK zdôvodňovali zavedenie aj maďarského názvoslovia na železničných staniciach tým, že je potrebné „odstrániť vizuálnu diskrimináciu maďarského jazyka.“ Do análov menšinových práv sa tak zapísal zvláštny neologizmus – vizuálna diskriminácia.
DNES SA O UŽ O DISKRIMINÁCII NEDISKUTUJE, MINISTER ÉRSEK ÚSTAMI SVOJEJ HOVORKYNE VRAVÍ O POTREBE ORIENTÁCIE CESTUJÚCICH.
Neuveriteľné! Po roku 1918, teda skoro sto rokov po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v hlavách niektorých politikov doteraz nevyjasnilo, stále strácajú orientáciu v geografii. Chcú nám nahovoriť, že by sa maďarskí spoluobčania mohli na železnici v tej motanici slovenských názvov stratiť. Inak sa vyvesovanie tabúľ s maďarskými pomenovaniami staníc na Slovensku asi vysvetliť nedá.
Nadradenosť maďarských menšinových práv
nad právami bulharskej, českej, chorvátskej, nemeckej, poľskej, rómskej, rusínskej a ukrajinskej národnosti tu vyčnieva ako rýdzo slovenská kuriozita. Dá sa to nazvať aj ako stratégia pre oblasť Horného Uhorska. Nečudujme sa. Érsek robí iba to, čo bolo naplánované a čo dostalo aj nepochopiteľný legislatívny rámec. Aká ďalšia novela zákona sa vytiahne zo zákutí maďarského šuplíka, tuší iba málokto. Na programe dňa sú iné, politické témy odtrhnuté od života, ktoré s krikom a mediálnym krytím živia parlamentní psychopati. Koho by zaujímali nejaké názvy?
Na železničnej stanici Hurbanovo bude aj tabuľa s nápisom Ógyalla, a stanica Štúrovo sa bude volať aj nepôvodným názvom Párkány, aby si Maďari z Ostrihomu nepomýlili adresu. Koho zaujíma že pôvodný názov tohto miesta ešte pred príchodom arpádovských kočovníkov bol Parkan, čiže časť opevnenia, plot s kolmi upletený z prútia, tak ako ho nádherne opísal básnik Janko Kráľ: „Dvíhaš sa a rastieš Parkan na Dunaji, cez veky – stáročia, v radosti i žiali. Cez veky tajomné, čo ťa formovali, cez turecké hordy, čo ti kožu drali.“ Teda nie maďarčinou nepresne anektované slovo Párkány (Párkáň) ale parkan, čo doteraz v trnavskom nárečí znamená pletivo (plot).
NA 55. ŽELEZNIČNÝCH STANICIACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY PRIBUDNÚ MAĎARIZAČNÉ NÁZVY ZNÁME Z 19. STOROČIA, AJ Z NOVŠÍCH HORTHYOVSKÝCH ČIAS.
Dvojjazyčné pomenovanie sa podľa hovorkyne ministerstva dopravy Karolíny Duckej zrealizuje ešte počas roka 2017, pričom, ako uviedla, „prebieha miestne zisťovanie, na aké konkrétne miesto fasády stanice a akým technickým spôsobom bude nápis umiestnený.“
Čo k tomu dodať? Hádam len to, že je to nezmyselná štátna investícia na zvýšenie preferencií politickej strany Most-Híd, ktorá má nepríjemnú pachuť skrytého a zatuchnutého iredetizmu. Zachovanie maďarských málotriedok na slovenskom juhu, stavanie mostov cez Dunaj a dopravného obchvatu Komárna je z tohto hľadiska iba čerešničkou na torte slovensko-maďarského spolunažívania.
