Vo veku 74 rokov zomrel bývalý minister kultúry a spisovateľ Ivan Hudec. Narodil sa 10. júla 1947 v Nitre. V rokoch 1962 až 1966 študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Po maturite pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte UK, úspešne ho skončil v roku 1972.
Počas štúdia bol spoluzakladateľom študentského divadielka malých javiskových foriem Divadla u Rolanda, kde pôsobil ako autor, režisér, herec a organizátor. Spoločne s Petrom Belanom spoluautorsky pripravil 11 hier, z nich bola najúspešnejšia hra Ostrovy (1974, knižne vyšla až v roku 1992 spolu s ďalšími dvoma hrami pod názvom Triptych o Ďzure, Ostrovoch a Dravcovi).
Po skončení štúdia pracoval v Žiline, Bratislave a Čadci ako praktický lekár, pedagóg, vedecký i riadiaci pracovník. V rokoch 1972 – 1973 bol lekárom v Žiline, v období rokov 1973 – 1975 pracoval v Nemocnici L. Dérera v Bratislave na Kramároch.
Stal sa odborným asistentom na Katedre radiodiagnostiky LF UK (1975 – 1978), bol pracovníkom Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave (1978 – 1982). V rokoch 1982 – 1985 bol primárom Okresného ústavu národného zdravia v Čadci, napokon vykonával funkciu námestníka riaditeľa v Diagnosticko-liečebnom ústave (1985 – 1990).
Publikoval viac ako päťdesiat odborných prác doma i v zahraničí, okrem iného vypracoval metodiku počítačového zberu dát pre rádiodiagnostiku, organizačné postupy na určenie výkonov praktického lekára.
Po roku 1989 sa začal venovať politike. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady, kandidoval za Komunistickú stranu Slovenska, ktorá sa pretransformovala na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Za SDĽ sa uchádzal o hlasy voličov aj v roku 1992, v Národnej rade (NR) SR však pôsobil ako nezávislý poslanec a podporoval vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.
V predčasných voľbách v roku 1994 už kandidoval za HZDS. V tretej Mečiarovej vláde sa stal ministrom kultúry, funkciu vykonával počas celého volebného obdobia – od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998. Zároveň pôsobil na postoch predsedu Rady vlády SR pre masmédiá, člena Rady vlády pre národnosti a člena Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog.
Poslancom za v tom čase už opozičné HZDS bol aj v ďalšom volebnom období (1998 – 2002). Pôsobil ako externý kultúrny radca vyššieho územného celku Trenčianskeho samosprávneho kraja. Vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis (1992 – 2012).
Ako prozaik knižne debutoval románom Hriešne lásky osamotených mužov (1979), nasledovali zbierky poviedok Bozk uličníka (1981), román Ako chutí zakázané ovocie (1981), historický román Pangharty (1985), románová novela Čierne diery (1985), ďalšia zbierka poviedok Záhadný úsmev štrbavého anjela (1987) a tiež novela Experiment „láska“ (1989).
S Petrom Valom napísal dramatickú trilógiu z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990). Je tiež autorom historizujúcej grotesky Praotec Samo (1990), kníh Biela pani, mŕtvy pán… (s Petrom Jarošom, 1992) či Báje a mýty starých Slovanov (1994).
Jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade. Ako kultúrny a politický publicista popri príspevkoch v periodikách napísal knižku politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994).
Písal najmä romány a poviedky. Spoločne s Petrom Valom napísal trilógiu z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990). Ťažisko jeho literárnych aktivít spočívalo v oblasti prózy.
Napísal i román Hriešne lásky osamotených mužov (1979), zbierku poviedok Bozk uličníka (1981), román Ako chutí zakázané ovocie (1981), historický román Pangharty (1985) či románové novely Čierne diery (1985), Experiment „láska“ 1989. Jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom a ukrajinskom preklade.
Ivan Hudec bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998), laureátom viacerých literárnych cien, získal ocenenie Osobnosť Kysúc – za celoživotné dielo (2011). Bol členom Spolku slovenských spisovateľov. Žil v Bratislave, bol ženatý, má tri deti: dcéry Alexandru, Barbaru a syna Gregora (1975).
