Banky enormne bohatnú a idú ľuďom zdražovať hypotéky. Túto nerovnicu sa snažia riešiť aj politici, pretože sme pred voľbami. Očakávať od bánk charitu, teda „solidaritu“ je naivné. Skôr sa na súčasnú situáciu namiesto pojmu bankári hodí priľahlejšia nálepka „banksteri“.
Predseda parlamentu Boris Kollár chce totiž zvolať rokovanie predstaviteľov politických strán a Slovenskej bankovej asociácie. Od bánk očakáva vzhľadom na obrovské zisky akt solidarity s ľuďmi a ich hypotékami…
Jednou vetou: Boris „Pomáhač“ plače na nesprávnom hrobe. Aj jeho hrozba, že ich k tomu môže donútiť štát a ako v prípade Slovnaftu im „to zoberie“, visí vo vzduchu, lebo parlament de facto skončil… Otázka z dielne politického predvolebného realizmu je: kto by chcel robiť štafáž straníckej agende Sme rodina, ktorej tečie do topánok?
Ale rád sa budem mýliť, pretože bankám skutočne treba klepnúť po prstoch. Ich argument na neodôvodnené a nekresťanské a možno aj špekulatívne zvyšovanie hypotekárnych úrokov a dokonca neférové vypovedávanie zmlúv o fixácii pláva ako tekuté piesky.
Veď čo je to za argument, že sa istia pred možnými budúcimi rizikami? Bankovníctvo nie je síce charita, ale bežné podnikanie, lenže krachy podnikov sú bežnou súčasťou trhu. Tak prečo robiť z bánk nedotknuteľné posvätné kravy? Najmä, ak spásajú slovenskú „trávu“ a doja ich v zahraničí…
A teraz k vecnej stránke mojich pochybností. Spomínam si, že túto hypotekárnu tému sme mali aj na okrúhlom diskusnom fóre pred voľbami 2010 alebo 2012, kde sa konfrontovali programy politických strán. V tom čase bola priemerná úroková sadzba s fixáciou na 1 rok cca 5,5 percenta, kým priemer v únii bol asi polovičný a vo Fínsku okolo 2 percentá.
Keď som sa pred pár rokmi spýtal vedľa mňa sediaceho zástupcu poskytovateľov hypoúverov, prečo musíme mať na Slovensku dvojnásobne vyššie hypotéky ako je priemer v únii, dostal som šokujúcu odpoveď: A prečo by sme ich tak nemali mať nastavené, keď sú ľudia ochotní ich brať aj za týchto podmienok? Veď by sme boli hlúpi, pán poslanec.
Naozaj šokujúce nielen zo sociálnej stránky, ale aj z pohľadu môjho vlasteneckého svetonázoru. Preto som skeptický, lebo si nemyslím, že zahraničný biznis odvtedy niečo zmenil na svojom parazitujúcom postoji k Slovákom a Slovensku.
Neslovenské liberálne a pravicovo sa tváriace vlády tu zahraničiu urobili doslova eldorádo, kde môžu pásť svoje kravy na Slovensku a dojiť ich až do poslednej kvapky v zahraničí. A poučenie z tohto smutného príbehu, ktorý sa, žiaľ, stále opakuje?
Chce to len silnú, proslovensky orientovanú národnú a suverénnu vládu, ktorá minimálne tú kravu najskôr podojí na Slovensku… Nie prosíkať o nejakú „solidaritu“, ktorú si aj tak banky opäť vykompenzujú v inom, a nič v skutočnosti neobetujú pre bežných ľudí.