Test originality diplomovej práce predsedu parlamentu Borisa Kollára možno nie je tak zaujímavý, ako test originality samotného premiéra Igora Matoviča po „kopanci do zadku“, ktorý mu jeho najbližší koaličný partner uštedril, a za ktorý sa za nebojácny Igor div nepoďakoval.
Matovičova „originalita“ ostala bez poškvrny, čo sa týka perfídnosti, zbabelosti, úskočnosti, luhania a balamutenia pospolitého ľudu vrátane svojho (ne)prebudeného voličstva.
A predsa sa v základoch otriasla priam kánonizovaná pravda, že „Matovič je len jeden“ – na scéne sa znezrady vynoril Novomatovič, bez spravodlivého démona odplaty za svinstvo vo vytreštených očiach, bez vrieskania o „výkaloch“, bez teatrálneho ukazovania prstom na rekvizity s podobizňou „nášho človeka“ v rozloženom šiatri.
Slovom, Novomatovič je bez iskry vzdoru, kajúcny, zahnaný do kúta v panickom strachu pred jedným bohapustým plagiátorom. Vyvstáva otázka: Čo sa deje? Čo Kollár na Matoviča má? Čím ho drží pod krkom?
A musí to byť Damoklov meč na inom leveli, než sprosto ukradnuté pasáže z diplomoviek. Matovič, ktorý sám svoje obyčajno-ľudské impérium drží pokope a svojich poskokov pod krkom, sa odrazu ocitol v akejsi zákernej pasci, z ktorej sa nevie vyšmyknúť.
Habká čosi o „Kollárovej práci napísanej v súlade s vtedajšími pravidlami“ (obdoba verzie „skutok sa nestal“) a je vyplašený ako syseľ v rozladenej bratislavskej kaviarni. Možno dostal aj teplotu, keď sa neopovážil ani postaviť pred kamery a pozrieť divákom do očí pri hodnotení 100 dní svojej vlády. To by sa Staromatovičovi, schopnému poľahky absolvovať aj päť tlačoviek denne, prihodiť nemohlo.
Novomatovič sa zmohol len na nesmelý nárek, že „celú kauzu beriem ako veľký kopanec do zadku“, zároveň však „prioritou je fungovanie súčasnej vlády“ a „neurobím nič, čo by ohrozilo stabilitu tejto koalície“.
Preložené do liturgickej reči, Matovič v úpenlivom pokľaku predniesol pred Kollárom asi takúto modlitbu: „Boris, ktorý si na Vodnom vrchu, neopúšťaj nás! Kopance do zadku dopraj nám, no nezanevri na naše koaličné kráľovstvo nebeské“.
Boris ho akiste rád vyslyší, ba tento záchvat matovičovskej pokory si môže vysvetliť ako riešenie do budúcnosti. Ostáva len otázne, aký „veľký kopanec“ a či len „do zadku“ je ešte schopný Igor vystáť. My ostatní sa spolu s klasikom pýtame, čo všetko sa musí ešte stať, aby sa niečo stalo.
O onom tajomnom výchovnom prostriedku, s ktorým sa Kollár týči nad Matovičom, sa skôr či neskôr dozvieme. Súručenstvá týchto hochštaplerských „bratov v triku“ totiž tiež majú svoju životnosť. Zatiaľ však môžeme začať s výrobou tričiek s nápisom: „Matovič kryje zlodejov“. Zdá sa, že takýto produkt má na trhu svetlú budúcnosť.
