Zasa sme oslavovali štátny sviatok v nesprávny deň. Tie tirády o tom, že 28. októbra 1918 Slováci to alebo ono, sú bohapusté čechoslovakistické “bláboly”. Asi 99,99 percenta Slovákov, že v Prahe niekto za nich vyhlásil právne zakľučkovaný „československý“ štát a z toho faktu stvoril „československý“ národ, nemalo o tom ani chýru, ani slychu…
A potom, z dnešnej štátoprávnej reality je to oslava štátu, ktorý dvakrát zanikol, lebo nedokázal naplniť elementárne požiadavky na štátoprávnu realizáciu Slovákov ako národa.
Skutočným národným a štátnym sviatkom pre Slovákov – a s tým s publicistom Eduardom Chmelárom súhlasím – by v hrdom a sebavedomom, nie Čechom submisívnom národe, mal byť 30. október.
Pretože 30. októbra 1918 Slováci nezávisle od hocikoho iného vykonali dva dejinne kroky. Jednak z vlastnej vôle opustili spoločný štát s Maďarmi, v ktorom žili takmer tisíc rokov. A nebolo to jednoduché.
Slováci boli s týmto štátom zviazaní tisíckami nitiek a povrazov, ktoré bolo treba pretrhať a nikto nevedel, ako to v skutočnosti dopadne. Druhým krokom bolo prihlásenie sa k spoločnému, nie unitárnemu štátu, ktorý oslavuje v sviatku-nesviatku 28. októbra naša politická verchuška.
Prihlásila sa k štátu, o ktorom verila, že „náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdory neslýchanému útlaku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dožičené, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispieť ku všeobecnému pokroku.“ (Deklarácia slovenského národa).
Ale to sa predsa nestalo. Prečo neoslavovať to, čo sa stalo a do dnes je stále platné – náš odchod z Uhorského kráľovstva? S čím však s Chmelárom nemôžem súhlasiť, je jeho tvrdenie, že Slováci sa stali štátotvorným národom až v SNP a po roku 1945. V skutočnosti sa Slováci štátotvorným národom deklarovali prvýkrát v septembri 1848, potom ešte niekoľkokrát.
Úspešní boli až 6. októbra 1938, keď na základe Žilinskej dohody slovenskú štátotvornosť Slováci nielen vyhlásili, ale ju všetky okolité národy i veľmoci aj uznali. Jednoducho, či sa to niekomu páči alebo nie, po akceptovaní Žilinskej dohody už nijaká slovenská politická reprezentácia nemohla ísť späť.
Ani tá povstalecká, ktorej boj vytvoril situáciu, že ani Edvard Beneš, ktorý do poslednej chvíle bránil veterné mlyny čechoslovakizmu, už na tom nemohol nič zmeniť. Edo, naše dejiny sú komplexné. Nie je ich možné kúskovať ako mäso do kung-paa.
