Český ekonóm, niekdajší šéf kancelárie prezidenta Václava Klausa a člen Národnej ekonomickej rady vlády Jiří Weigl pre denník Právo prehovoril o revolte, ktorá dnes otriasa USA a šíri sa aj do Európy. Podľa neho v celej veci nejde primárne o černochov a rasizmus, ale problém je vnútri väčšinovej bielej komunity.
Hneď v úvode svojho rozprávania uvádza, že táto revolta najviac pripomína čínsku kultúrnu revolúciu. Následne vysvetlil, čo tieto dve veci podľa neho spája. Je to najmä celkové smerovanie, teda nemilosrdný útok na doterajšiu spoločnosť, jej štruktúry, hodnoty, tradície a symboly, zúrivá snaha ich zničiť, zašliapať, vykoreniť, a to bezohľadným nátlakom, zastrašovaním, šikanovaním a trestaním tých, ktorí stoja v ceste, ktorí si dovolia nesúhlasiť či dokonca iba mlčia.
„Nejde len o demonštrácie, násilie a rabovanie, miera násilia zatiaľ porovnateľná nie je. Neveriacky však sledujeme devastovanie pamiatok zakladateľov americkej demokracie, Winstona Churchilla, Gándhího a ďalších politických ikon, ktorých slobodný svet doteraz obdivoval, sme svedkami zakazovania rôznych umeleckých diel, vymazávania ich tvorcov z histórie, postupnú likvidáciu slobody slova a vedeckého bádania,“ načrtáva dôsledky súčasného diania.
Podľa bývalého kancelára západná spoločnosť, kultúra civilizácie, ku ktorej patríme a zložito sme museli túto svoju spolupatričnosť s ňou presadzovať, udržiavať a obhajovať, je vo veľkom ohrození.
„V celej veci nejde totiž primárne o černochov a rasizmus, problém je vo vnútri väčšinovej bielej komunity, ktorej časť túto tému rozohráva ako zámienku na rozpútanie frontálneho útoku na spoločnosť,“ myslí si Weigl. Dodáva tiež, že černosi predstavujú v Spojených štátoch i západnej Európe výraznú menšinu a nikdy nemali a nemajú silu radikálne meniť spoločnosť a jej hodnoty.
„Ďalekosiahle útoky na spoločenské hodnoty a tradície, ako ich prezentuje dnešná ‘kultúrna revolúcia’, nemajú nič spoločné ani s rasizmom ani s vyrovnaním spoločenských handicapov tej či onej skupiny,“ myslí si a dodáva: “Je to iba zámienka, pre nás dobre známy, starý, toľkokrát skrachovaný projekt – ľavicovú utópiu, len v nových kulisách a obsadení.“
Český ekonóm tiež tvrdí, že alarmujúce nie je ani tak to, že sa vnútri najvyspelejšej súčasti ľudskej civilizácie nájde toľko ľudí, ktorí ju nenávidia, alebo to, že existuje toľko fanatikov, šialencov a rôznych pomätených či popletených aktivistov, ktorí pod zámienkou boja proti rasizmu požadujú zničenie sveta, v ktorom vyrástli. Takí ľudia totiž podľa neho existovali na okrajoch spoločnosti vždy.
„Úplne desivé je však to, ako k celej novej ‘kultúrnej revolúcii’ pristupuje establishment západných krajín, ich elity a politický a mediálny mainstream, rovnako ako značná časť veľkého biznisu.
Tie s výnimkou amerického prezidenta Trumpa tento útok na spoločnosť tolerujú, ustupujú mu, ba dokonca pokrytecky obhajujú a nadbiehajú mu, uplácajú ho a v nijakom prípade mu nebránia. Odporné pokrytectvo, absencia akéhokoľvek pevného presvedčenia a hodnôt, bezchrbtovosť a manipulácia sú, bohužiaľ, prevládajúcimi charakteristikami elít, ktoré v dnešných západných krajinách stoja na čele,“ píše.
“Vyzerá to teda tak, že novodobí revolucionári nepotrebujú ďalšie krvavé revolúcie, pretože moc dosahujú postupne, a to práve v súčinnosti s establishmentom. Práve ten im totiž podľa neho už dávno odovzdal do rúk výchovu nových generácií na univerzitách.
Dávno sa ich ľavičiarske ideológie a predstavy stali súčasťou programovej výbavy tradičných strán naprieč politickým spektrom, dávno je extrémny environmentalizmus, rodová ideológia a LGBTI agenda na dnešnom Západe pre všetkých nespochybniteľnou politickou axiómou,” pokračuje Weigl.
Ďalej upozorňuje, že západná ‘kultúrna revolúcia’ sa začína prelievať aj do stredoeurópskych a východoeurópskych krajín. „Začínajú nám vnucovať všetky absurdné politicky korektné nezmysly ohľadom farby pleti, problém diskriminácie černochov, aj keď u nás nežijú, nálepkovať, cenzurovať, vyhrážať a nepohodlných umlčiavať. Zatiaľ si ešte môžeme dovoliť nesúhlasiť a kritizovať, aj keď pomníky sa už likvidujú,“ zdôrazňuje.
Varuje pred tým, že sa takmer určite môžeme spoľahnúť na to, že hon na rasistov a konzervatívcov príde – na katedrách, v redakciách, v politike či v histórii. “A ak ho nespustíme sami, prikážu nám to z politicky korektného Bruselu,” uzavrel svoje úvahy Jiří Weigl.
