Vychádzajúc z kontextu programov verejnoprávnej televízie sa dá konštatovať, že projekt Do kríža mal byť protiváhou relácie Večera s Havranom. RTVS premiéru programu Do kríža v roku 2020 charakterizovala nasledovne:
„Každú stredu v nej dvaja moderátori diskutujú s dvomi hosťami na spoločenské, kultúrne, politické a náboženské témy. Názov Do kríža symbolizuje dvoch hostí s odlišnými postojmi a tiež to, že pozície moderátorov, témy a otázky vychádzajú z konzervatívneho a kresťanského hľadiska.“
Tento zámer dlho nevydržal, z dvoch moderátorov bol čoskoro len jeden a od septembra 2020 je jediným moderátorom Jaroslav Daniška, šéfredaktor internetového portálu Štandard a traja hostia.
“Čo znamená Ficova neochota k štyrom vybraným médiám? Je alebo nie je to obmedzenie slobody médií? Je v niečom problém aj na strane novinárov?” Tak znel súbor tém vydania reláciev prvú decembrovú stredu, o ktorých diskutovali Anna Lučaiová Žitná (novinárka, moderátorka), Marián Leško (novinár) a Marek Maďarič (exminister kultúry).
Treba povedať, že Do kríža ani v náznakoch neodpovedalo na základné otázky daných tém, zachádzala do nepodstatných problémov a ani sa len nedotkla slobody médií. Problém treba hľadať v obsadení relácie a v pozadí jej jednotlivých aktérov.
Sloboda médií sa nestala problémom nástupom Ficovej vlády v roku 2023. Sloboda médií je problémom od roku 1998. Čo znamená konštatovanie sloboda médií? Je to iba možnosť novinárov klásť akémukoľvek politikovi akékoľvek otázky? Určite nie. Slobodu médií zabezpečuje jej pluralita, a tá sa od roku 1998 dramaticky stenčila.
A ak by vďaka novým technológiám nejestvovali alternatívne médiá, na Slovensku by dnes bola pluralita médií neznámym pojmom. Veď si porovnajme, koľko tlačených denníkov máme s liberálnym obsahom, ľavicovým a konzervatívnym? Všetky sú liberálne, ani jeden ľavicový a ani jeden konzervatívny.
Na Slovensku máme aj ďalší problém: mediálna scéna nie je charakteristická ideologickým zameraním, ale vlastníctvom médií. A vlastník média určuje jeho obsahové zameranie. Špeciálnym problémom sú médiá závislé na dotáciách od štátu.
Alebo sa podriadia, alebo prestanú jestvovať. Neexistuje dotačná politika štátu médiám, ktorá by zohľadňovala ich pluralitu na trhu. Jestvuje aj „vyšší“ záujem, ako sme mohli vidieť v RTVS. Keď bola vyhodnotená ako najdôveryhodnejšie médium, zaznelo, že by mala propagovať liberálnu demokraciu. Ale najskôr malé odbočenie.
Bývalý riaditeľ denníka SME Alexej Fulmek vydal knihu s názvom Bol som dlho v SME. Pre novinárov by mala byť mementom, lebo mapuje likvidáciu denníkov, ich pohlcovanie denníkom SME a úlohu Georgea Sorosa v tomto procese.
V tom čase na sneme Slovenského syndikátu novinárov zaznela kritika aktivít vydavateľstva Petit Press, ktorého riaditeľom sa stal Alexej Fulmek, a objavil sa aj článok v bulletine syndikátu pod veľavravným titulom: Ako z novinárov urobiť stádo oviec. Syndikát však nereagoval.
Fulmek v spomínanej knižke dokonca otvorene píše o vzniku a financovaní Denníka N Esetom. A treba poznamenať, že pri jeho vzniku boli novinári denníka SME. Rovnako, ako pri vzniku internetového portálu denníka Postoj a to sa už dostávame k elektronickým médiám.
U niektorých je evidentné vlastníctvo, u iných ho možno iba predpokladať podľa žurnalistov a ich výstupov. Internetový portál Štandard napríklad zjavne slúži KDH. Podporuje jeho politiku, komentáre vyznievajú v súlade s politikou KDH, takže nedá sa povedať, že je neutrálne konzervatívny.
Šéfredaktorom tohto denníka je už spomenutý moderátor Do kríža Jaroslav Daniška. Pochopiteľne, že do diskusných relácií si vyberá ľudí zo svojho okruhu. Podobnú situáciu mohli diváci sledovať v relácii Pod lampou, ktorú moderoval šéfredaktor týždenníka Týždeň Štefan Hríb.
Aj tam bolo vidno zaujatosť moderátora v intenciách cieľov. Najskôr proti vzniku samostatného štátu, neskôr proti suverénnej politike vlád. Po roku 1998 sa médiá vyčírili na médiá podporujúce bezhraničnú podriadenosť politike USA a Bruselu a na ich oponentov. Čiže na podporovateľov nadnárodných a národných záujmov.
Ak bola na Slovensku pri moci vláda národno-štátnych záujmov, mediálna scéna sa ju snažila “ukrižovať”. A naopak, ak bola pri moci vláda podriaďujúca sa záujmom nadnárodných elít, médiá stíchli a boli jej nápomocné.
Preto sú vlády, pre ktoré je politika svojho štátu na prvom mieste, ostrakizované zo strany únie, ako Maďarsko, Poľsko a najnovšie aj Holandsko. Slovensko zatiaľ nie, no opozícia robí všetko pre to, aby sa tak stalo a liberálne médiá sú jej všemožne nápomocné. Však, súdruh Leško? Len to nepovie nahlas…
