Úvod Z DOMOVA Odkaz Evy Kristinovej: Byť vlastencom je povinnosťou každého človeka

Odkaz Evy Kristinovej: Byť vlastencom je povinnosťou každého človeka

Eva Kristinová recituje Proglas. (Foto: Ľudovít Števko)

Zosnulá herečka Eva Kristinová bola a zostáva jedinečným zjavom slovenského dramatického umenia, uhrančivou osobnosťou na javisku a statočnou, zanietenou Slovenkou s citlivou dušou i odhodlaním prebúdzať ľudí z letargie. Na doskách Slovenského národného divadla vo filmoch i v televíznych inscenáciách vytvorila mnoho nezabudnuteľných dramatických postáv.

Poznáme ju ako Bičianku z doliny, Bačovu ženu, Matku Guráž, Penelopu, Lukréziu Borgiu, Lady Macbeth, Máriu Tudorovú, ale aj skvelú interpretku poézie. O jej hereckej tvorbe sa už popísalo a ešte popíše mnoho strán odborného textu, ale o živote tejto obdivuhodnej ženy by sa dal napísať románový príbeh.

Nebolo to tak dávno, presne 1. septembra 2011, keď sme sedeli s veľkou dámou slovenského divadla v dnes už neexistujúcom Klube spisovateľov po skončení matičného rituálu prijatia Ústavy Slovenskej republiky pod súsoším kráľa Svätopluka.

Slávnosť každoročne organizoval spisovateľ Drahoš Machala a nemohla na nej chýbať Eva Kristinová, raz ako recitátorka poézie Martina Rázusa Hoj zem drahá a inokedy ako fascinujúca interpretka staroslovenského Proglasu.

V Klube nás bolo zopár zapadnutých vlastencov. Každý prispieval svojou troškou do mlyna zápalistej debaty, Eva však iba počúvala, prekrikovať chlapov zvykla iba na javisku. Až keď sme sa vyrozprávali, obrátili sme sa na ňu, aby nám porozprávala čosi o dievčenských rokoch, ktoré prežívala počas 2. svetovej vojny.

Z jej spomienok na ťažké životné osudy nebolo cítiť smútok, pretože všetko zlé bolo pre ňu vlastne darom, ktorým sa dokázala prenášať cez protivenstvá a prekážky. Jej otec, Jozef Martin Kristin bol v rokoch 1939 – 1940 ako dôstojník slovenskej armády zapojený do ilegálneho odboja.

Zaň bol neskôr nemeckým vojenským súdom odsúdený na smrť a potom Hlavným vojenským súdom v Bratislave bol trest zmenený na doživotný žalár. Bolo ich päť detí a zostali bez prostriedkov.

Eva Kristinová si zapamätala ešte jednu smutnú rodinnú udalosť: niekedy na jar v roku 1944 prišla zo školy a našla mamu v slzách. Bolo to nezvyčajné, pretože mamu nikdy predtým nevidela plakať.

Vysvitlo, že prišiel list z nemeckej komandatúry, v ktorom jej oznamovali, že zajtra musí odovzdať svoje deti do 15 rokov na prevýchovu do ríše. Ale asi sa stal zázrak – práve vtedy prišla k nim tetka Slávikech z Lubinských kopaníc a tá rozhodla: „Idete k nám. Tam vás nebudú hledat. A zeberte si enem to najnutnejšé.“

Keď sa začalo SNP, Eva práve zavŕšila šestnásť rokov. V Starej Turej bola Micherova zbrojovka, v ktorej pracovalo nemálo ľudí, ktorí pomáhali partizánom tým, že im tajne dodávali rôzny materiál aj muníciu. Keď bolo vyhlásené v Starej Turej stanné právo, mesto bolo uzavreté, robili sa domové prehliadky a práve preto bolo potrebné rýchlo odniesť vojenský materiál k partizánom.

Chlapci na túto prácu nemohli ani len pomyslieť, tak sa prihlásila ona a verila že sa jej to podarí. Pod čiernym lubinským krojom bola opásaná rozbuškami a s búšiacim srdcom, ale s hraným úsmevom prešla nemeckou kontrolou. Keď prišla k partizánom, od prežitého strachu omdlela.

Foto: archív

Prešli roky, Eva Kristinová sa stala hereckou legendou. V hereckom živote ľudsky zapôsobili na ňu dve hry. Jednou z nich bola Goldoniho komédia Štyria ghrobiani, kde hrala pani Felice a druhou nezabudnuteľná dráma Ivana Stodolu Bačova žena, do ktorej ju obsadil režisér Jozef Zachar.

Evu očarili jeho slová na prvej skúške: „Stodolova hra prevyšuje Shakespearove hry v tom, že v jeho drámach sa vždy niekto previní a je potrestaný, ale v Bačovej žene sa nikto nepreviní, no potrestaní sú všetci.“ Akoby v tom Zacharovom pohľade na Stodolovu hru bol zhutnený obraz histórie slovenského národa.

Aká vlastne bola Eva Kristinová v civilnom živote – ako Goldoniho pani Felice: večne optimistická, sršiaca energiou alebo osobnosťou priam antického zjavu ako v Bačovej žene? Dnes nachádzame jedinú neklamnú odpoveď v jej celoživotnom presvedčení: „Byť vlastencom je povinnosťou každého človeka, ktorá je obsiahnutá už v Desatore: Cti otca svojho i matku svoju.“