V nasledujúcich riadkoch sa zamyslíme nad odlišnosťami a prípadne aj spoločnými znakmi slovenského a českého konzervativizmu. Už v roku 1918, keď vznikalo Česko-Slovensko, bolo zrejmé, že sa tu spájajú nesúrodé krajiny so značne odlišným kultúrnym zázemím. Vskutku, keď hovoríme o akejkoľvek téme týkajúcej sa česko-slovenských vzťahov, vidíme, že mnohokrát boli medzi našimi národmi nedorozumenia, z ktorých niektoré trvajú aj dodnes.
Aby sme chápali, prečo sa slovenský a český konzervativizmus od seba tak odlišujú, musíme sa vrátiť až do poslednej štvrtiny 19. storočia. Česi boli v rámci rakúsko-uhorskej monarchie súčasťou Predlitavska s jeho relatívne vyspelou kultúrnou klímou a tak ako národ prežívali značný ekonomický rozmach, ktorý sa prejavoval aj v kultúrnej oblasti.
Na druhej strane Slováci boli v tom čase gniavení maďarizáciou, ktorá sa neraz prejavovala priam brutálnymi spôsobmi. Pochopiteľne, ani kapitálovo a ekonomicky nemohol slovenský živel v Uhorsku v tom čase napredovať.
Rôzne podoby konzervativizmu
V českých krajinách sa sociálne vrstvy úspešných podnikateľov a finančníkov politicky združili najprv v strane mladočechov a neskôr v národno-demokratickej strane. Jej ideológia bola liberálnejšia oproti konzervativizmu Slovenskej národnej strany zastupujúcej u nás slabú národne uvedomelú buržoáziu, respektíve väčšmi aktivistický katolícky prúd tejto strany, ktorý sa neskôr sformoval do Slovenskej ľudovej strany.
Ak by sme chceli hľadať v českých krajinách v tom čase prirodzeného partnera pre slovenských konzervatívcov, skôr by to boli strany, ktoré sa potom zlúčili do Československej strany ľudovej (lidovej). To boli, mohli by sme povedať, takí klerikalizujúci konzervatívci vidieckeho typu. Okrem nich boli v Česku zastúpení aj agrárnici opierajúci sa o české (a neskôr aj slovenské) roľnícke vrstvy.
Obdobie prvej Česko-Slovenskej republiky prinieslo len dočasné spojenectvá českých a slovenských konzervatívnych prúdov a strán, ktoré si tu nebudeme bližšie rozpisovať. Dobre vieme, ako sa príbeh medzivojnovej ČSR skončil.
Na Slovensku sa dostala k moci dovtedy opozičná Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorej sa museli podriadiť ostatné politické prúdy, kým Čechy a Morava boli okupované nacistami. V období prvej Slovenskej republiky prišlo tiež k vysťahovaniu českých zamestnancov, čo je dodnes istou škvrnou na našich vzájomných vzťahoch, ktorú nám naši susedia spoza rieky Moravy občas pripomenú.
Po 2. svetovej vojne z konzervatívnych strán v Česku zostala len lidová strana, ktorá sa následne po prevrate v roku 1948 dostala do područia KSČ. Na Slovensku sa katolícky prúd konzervatívcov musel v dôsledku pomerov po zániku Slovenskej republiky podriadiť evanjelickému prúdu v rámci Demokratickej strany.
Tá síce v roku 1946 zvíťazila na Slovensku v parlamentných voľbách, avšak v následnej konfrontácii s komunistami prehrala a bola nakoniec pretvorená na satelitnú stranu s nič nehovoriacim názvom Strana slovenskej obrody.
Tak slovenský, ako aj český konzervativizmus tak mohli ožiť až v dôsledku Nežnej revolúcie v roku 1989. Na Slovensku sa dominantnou silou apelujúcou na konzervatívne inštinkty národa stalo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara. V Česku sa akousi pokračovateľkou niekdajších národných demokratov stala Občianska demokratická strana na čele s Václavom Klausom.
Mečiar a Klaus reprezentovali nielen odlišné národné typy konzervatívneho myslenia, ale aj povahovo rozdielne osobnosti.
Obaja však disponovali čímsi, čo sa dá charakterizovať ako zdravý rozum či zmysel pre praktickú politiku a tak sa v dôsledku svojich nezlučiteľných predstáv o usporiadaní štátu dokázali aspoň celkom kultivovaným spôsobom dohodnúť na jeho rozdelení.
V Česku konzervatívnu politiku v porevolučnom období zastupovali ODS a KDU-ČSL, kým na Slovensku sa vyhranili dva konzervatívne smery: jeden väčšmi národne zameraný, zastúpený HZDS a SNS, a druhý skôr naklonený spolupráci s globalistami a liberálmi reprezentovaný KDH. Túto rivalitu dvoch slovenských konzervativizmov tu máme dodnes, hoci ju už reprezentujú nielen iné osoby než pôvodne, ale do značnej miery aj úplne iné strany.
Novinár Lukáš Krivošík sa o národnom smere slovenského konzervativizmu kedysi vyjadril ako o „nacionálnom socializme“, bývalý politik Vladimír Palko zasa hovorí o „oportunistickom pseudokonzervativizme“.
Iste, sú to zjednodušujúce a pejoratívne nálepky, ktoré hovoria do značnej miery viac o ich autoroch, než o samotných zástupcoch tohto prúdu myslenia a tejto politiky. Skúsme sa však zamyslieť nad podstatou toho, o čom hovoríme: Prečo sú si slovenský a český konzervativizmus také málo podobné?
Oba naše národy majú na čom stavať
Ako sme spomenuli, český národ vstúpil do 20. storočia ako relatívne prosperujúci etnický celok, ktorý sa potom čoskoro stal aj štátotvorným. Slovenská mentalita sa vykryštalizovala úplne odlišným smerom a tak náš konzervativizmus obsahoval vždy aj silný sociálny element, pričom táto sociálnosť sa akoby podvedome očakávala do značnej miery aj od štátu.
V skratke – český konzervativizmus obsahoval v zásade vždy silný podnikateľský element, kým ten slovenský vždy inštinktívne očakával značnú spoluúčasť na verejnom dianí práve zo strany štátu, čo bola tendencia, ktorú potom ešte znásobili roky komunistického režimu.
Dnes sa Európa ocitá v kritickej situácii v súvislosti s úpadkom autority štruktúr Európskej únie a tiež s tlakom multikulturalizmu a potláčania pôvodných kultúrnych hodnôt. To by malo teoreticky motivovať k spolupráci aj českých a slovenských konzervatívcov. Lenže tu narážame opäť na problém našich odlišných mentalít. Český konzervativizmus dnes stelesňujú na jednej strane pravicová strana Trikolóra, na druhej strane skôr ľavicová a sociálna SPD.
Nijaká z týchto strán však užšie nespolupracuje so slovenskými konzervatívcami. Tých dnes zastupuje predovšetkým Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá však môže byť pre Čechov problematickou v dôsledku jej nadväzovania na odkaz ľudáckej prvej Slovenskej republiky.
Zo všetkého, čo sme napísali, musí byť jasné, že v prípade spolupráce Slovákov a Čechov si netreba nasadzovať prehnane ružové okuliare, lebo naše národy majú v niektorých veciach zásadne odlišnú mentalitu a stanoviská. To však nijako vzájomnú koordináciu slovenských a českých konzervatívcov nevylučuje. V prvom rade si však musíme uznať aj spomínané rozdiely – hoci ľudsky si mnohokrát veľmi dobre rozumieme, v niečom sme skrátka veľmi odlišní.
Mnohí Česi napríklad nikdy nepochopia, čo časť nášho národa núti vracať sa k obdobiu pronemeckej prvej SR, keďže oni v tom čase zažívali práve od Nemcov národnú potupu v rámci Protektorátu vrátane takých obludností ako bolo vyvraždenie obcí Lidice a Ležáky.
V niektorých otázkach nemusíme zbytočne tlačiť na pílu a hľadať dorozumenie za každú cenu.
Spoločné záujmy však máme tak či tak – čo ukazuje aj dlhodobo úspešná spolupráca v rámci Vyšehradskej štvorky. Slovákom a Čechom je stále vlastné určité triezve „neideologické“ myslenie, ktoré vyžaduje najmä racionálne riešenie záujmov vlastných občanov.
V tom sme odlišní od Západoeurópanov, ktorí sa už do značnej miery stotožnili s vykonštruovanými liberálnymi myšlienkovými konceptmi, ktoré postupne utláčajú do úzadia ich vlastné národné kultúry. Aj vo svetle pandémie koronavírusu sa Slováci a Česi ukázali ako racionálni a disciplinovaní, čo sa už o národoch západnej Európy celkom povedať nedá.
Ak by sme to mali vyjadriť úplne stručne, Slováci a Česi majú vzájomné odlišnosti, no vedia sa sami na seba a na svojou situáciu pozrieť pomerne realistickou a triezvou optikou a dokážu aj správne identifikovať svoje legitímne záujmy a potreby. A to v Európe, pomaly sa dostávajúcej do etapy tzv. post-demokracie a čoraz väčšieho popretia vlastnej identity a hodnôt, naozaj nie je málo.
Oba naše národy majú teda duchovne a kultúrne naďalej na čom stavať. Západné národy, ktoré si pomaly sami ničia pôdu pod nohami, to budú mať o poznanie ťažšie. Čím viac si túto našu výhodu budeme uvedomovať, o to viac budeme chápať aj potrebu ďalšej spolupráce našich dvoch národov.
