Vedcov už roky trápi problém – v oceánoch každý rok skončí zhruba asi 4 až 12 miliónov ton plastov, ale na povrchu vidíme len malé percento z nich. Aj na morskom dne ich je málo. Kde sa stratí ten zvyšok?
Problém je v tom, že keď sa plasty rozkladajú vplyvom pôsobenia ultrafialového svetla a tlenia, mení sa ich hustota. Tým sa dostávajú do väčšej hĺbky a sú ťažšie sledovateľné. Na ich pohyb má však vplyv množstvo procesov: z povrchu oceánu sa môžu dostať do hlbín a zase nahor k hladine.
Odborníkom sa podarilo vytvoriť počítačový model oceánskych prúdov a pohybu plastov troch rôznych hustôt. Pomáha im predvídať, kde sa zhromažďujú fragmenty umelej hmoty, keď sa začnú rozkladať. Model ukázal, že sa to deje v rôznych hĺbkach: rozdiely predstavujú až tisíce metrov v závislosti od toho, či ide o Stredozemné more, Indický oceán alebo vody okolo juhovýchodnej Ázii.
Veľké množstvo plastov končí už značne rozložené na morskom dne. Iná štúdia dokonca odhalila zvyšky plastov v podobe mikrovlákien vo vnútornostiach drobných kreviet na dne Mariánskej priekopy, najhlbšieho známeho miesta na Zemi. Plasty sú tak dnes prakticky všade.
Pozorovania ukázali, že aj keď sa plastový odpad v moriach takmer stále pohybuje, často končí pri pobrežiach. Práve v týchto zónach je jeho odstránenie najjednoduchšie. A tak zrejme nebude potrebné čistiť obrovské plochy oceánov, ale stačí zamerať pozornosť na menšie oblasti okolo pobreží.
